UPeCe v Mlynskej doline má 25 rokov

Pri príležitosti tohto výročia bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský spolu s ďalšími troma biskupmi a viacerými kňazmi celebroval 29. januára svätú omšu v univerzitnom pastoračnom centre.

Na slávnosti sa zúčastnilo množstvo bývalých i súčasných študentov a podporovateľov tohto diela.

Univerzitné pastoračné centrum chce pomáhať študentom žiť život v plnosti a starať sa o ich integrálny rast.

Touto službou každoročne znova a znova pomáha rásť stovkám mladých ľudí, ktorí sa budú môcť plnohodnotne zapojiť do spoločenského, kultúrneho a náboženského života.

Arcibiskup Stanislav Zvolenský v homílii vyzdvihol prínos tejto služby pre Cirkev a spoločnosť.

Prítomných povzbudil do vďačnosti za dar UPeCe.

Mimoriadny projekt pre mladých sa vďaka pátrovi Milanovi Bubákovi a biskupovi Františkovi Rábekovi začal šíriť aj do ďalších univerzitných miest po Slovensku.

Kňazi z rehole verbistov, ktorí slávia svoju storočnú prítomnosť na Slovensku, tak jednu štvrtinu pastoračného pôsobenia venujú akademickej mládeži, ktorá je a bude nositeľom a pokračovateľom hodnôt, ktoré sú pre našu spoločnosť kľúčové, ako to vo svojom príhovore zdôraznil aj zastupujúci minister školstva Ján Hvorecký.

-TK KBS-/Ján Štefanec, SVD

 

Milan Bubák: Študenti ma prekvapili otvorenosťou a priateľstvom

 

Pri príležitosti 25. narodenín Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza prinášame rozhovor s pátrom Milanom Bubákom, SVD, ktorý sme uverejnili v Katolíckych novinách v roku 2010.

Sama si veľmi dobre pamätám, ako sme v deväťdesiatych rokoch chodili z internátov v Mlynskej doline v Bratislave na pondelkové sväté omše – tzv. „osmičky“ – do kostola jezuitov a v nedeľu väčšinou ku kapucínom.

Raz mi však kamaráti zo stretka oznámili, že bude svätá omša v internátnom diskoklube. Celebrujúcim kňazom bol Milan Bubák, SVD, ktorý stál aj za vznikom Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza.

 

Aké sú vaše spomienky na tieto sväté omše? Ako ste sa cítili v tomto prostredí, na mieste, kde sa len niekoľko hodín pred svätou omšou skončila nočná diskotéka?

Môj prvý pocit bol strach.

A to z mnohých dôvodov: z komunistických čias sa mi v mysli uchoval pocit, že univerzita je miesto silne ateistické a dostať sa ako Cirkev do jej prostredia bolo takmer nepredstaviteľ­né.

Ja som pád komunizmu prežil v zahraničí.

Nebol som doma takmer šesť rokov.

Keď som sa vrátil, všetko bolo iné.

No ja som tú etapu postupnej zmeny neabsolvoval.

Pre mňa mnohé veci boli tam, kde som ich „zanechal“ pred svojím odchodom.

Preto keď som 5. mája 1996 – na základe pozvania skupiny študentských aktivistov – slávil prvú svätú omšu v diskoklube, bolo to asi dva roky po mojom návrate z cudziny, stále som ešte neveril, že to je naozaj a že by to mohlo trvať.

Strach vo mne vzbudzoval aj hrôzostrašný grafit na stene na pravej strane diskoklubu.

Niečo ako diabolský pohľad.

To bol dôvod, prečo niektorí študenti na túto svätú omšu nechodili, nejako im to nešlo dohromady.

Aj ja som bol vo veľkých rozpakoch.

No nakoniec som si povedal, že je v tom mocný symbol: Ježiš prišiel do tohto sveta silne poznačeného zlom, aby ho vyzval na premenu.

A presne to sa v klube dialo.

Evanjelium a Eucharistia prišli do sveta, ktorý potreboval a čakal na pozvanie do svetla.

Mnohí študenti toto pozvanie prijali, dokonca i takí, ktorí boli spočiatku silnými odporcami tejto myšlienky.

 

Keď som sa o niekoľko rokov neskôr ocitla v Mlynskej doline, zostala som stáť v úžase – z bývalej jedálne pri Študentskom domove Ľudovíta Štúra, ktorá pripomínala zborenisko, sa stalo niečo neuveriteľné – multifunkčné UPeCe. Verili ste vlastným očiam, že sa vám s Božou pomocou podarilo vybudovať toto nádherné dielo?

Po pár mesiacoch, ako som začal slúžiť sväté omše v klube, som nadobúdal silný pocit, že smer, ktorým sa nám treba uberať, je tento: komplexná pastoračná starostlivosť o študentov a ich učiteľov.

Sväté omše raz za týždeň v prenajatej sále nestačili.

Treba viac, treba sa ujať celého človeka, treba integrálnu formáciu mladých ľudí, presne tak, ako to neskôr vo svojej encyklike Caritas in veritate vyjadril Benedikt XVI.

Božím riadením sa vedľa diskoklubu nachádzala už šesť rokov nepoužívaná obrovská jedáleň s kuchyňou a množstvom menších priľahlých priestorov. Veril som, že toto je to miesto, kde máme byť.

A preto som sa so spolupracovníkmi a pomocníkmi pustil do hľadania cesty, ako tieto priestory získať a zrekonštruovať.

O zázraky nebola núdza, ako vždy, keď ide o Božie dielo.

Hoci toto vyjadrenie možno vyzerá trocha nafúkane, dnes – po rokoch – to inak hodnotiť nedokážem.

Často som bol v situácii, že som sa len nechápavo prizeral, čo sa to vlastne deje: moje malé úzkoprsé plány sa mnoho ráz premenili na niečo, o čom som nesníval ani vo svojich naj­odvážnejších snoch.

Kto iný by bol za tým ako samotný Boh?

Pravdaže, nechýbali ani ťažkosti a skúšky, ale to je azda normálne.

 

Boli ste pripravený na špecifiká pastorácie univerzitných študentov? Čím vás vysokoškoláci najviac prekvapili?

Pripravený som nebol.

Pravda je, že som už pred odchodom do cudziny pracoval s mládežou najmä v Kos­tole svätých Cyrila a Metoda v Bratislave, no aj napriek mnohým podobnostiam mládež v tomto čase bola už inde.

Preto som sa mnohým veciam učil ako pútnik po ceste.

Tak to však asi má byť.

My misionári máme takú teóriu, že zo stretnutia misionára s tými, medzi ktorých je poslaný, nikto neodchádza nezmenený.

Stretnutie sa koná kdesi na polceste: obaja musia niečo zanechať a niečo nové prijať.

A výsledok je ohromný: obohatenie, často radikálna zmena na oboch stranách.

Ja som sa snažil študentom ponúknuť to najlepšie, čo som vedel a mal, no to isté robili i oni.

Prekvapili ma nadšením, otvorenosťou, ochotou meniť sa a dôverovať mi, no i svojou pravdivosťou, najmä vtedy, keď mi dávali spätnú väzbu, ktorá nie vždy bola lichotivá, no ktorú som práve vtedy potreboval. Najviac ma však prekvapili svojím priateľstvom.

 

Medzi problémy, ktoré najviac „trápia“ študentov, patrí láska. Ak môžete prezradiť, aké ďalšie prob­lémy ste s mladými veriacimi riešili?
Často to bola rodina a rodinné prob­lémy.

Mnoho rodín na Slovensku je dysfunkčných, najmä z dôvodu alkoholizmu.

Z tohto prostredia vychádzajú deti, ktoré musia mnohé veci doťahovať ešte dlho po tom, čo už z rodiny odišli.

Mnohí boli obdivuhodne statoční, keď mali prejsť procesom návratu k svojej minulosti a prijať Božie pozvanie k plnej ľudskej integrite.

Veľa ráz som videl, čo dokáže statočnosť kombinovaná s prijatím milosti, ktorú Boh každému ponúka.
Potom tam boli problémy sexuálne­ho dozrievania, ako sa to, pocho­piteľ­ne, v takomto veku právom očakáva.

To súviselo s tým, čo ste už naznačili, s láskou, teda so zaľúbením, s hľadaním a nájdením si partnera a dosť často s rozpadom takéhoto vzťahu, čo končilo spamätávaním sa, pochybnosťami, sebaodmie­taním, morom bolesti a nevyriešených otázok.
No a v neposlednom rade, ba mohol by som povedať, že to bol jeden z najsilnejších problémov: ako rásť v duchovnom živote – vo svojej viere, v modlitbe, učeníctve, ako zladiť život so svojou vierou.

 

Pamätáte sa na prvú dvojicu, ktorú ste zosobášili v UPeCe? A na prvé dieťa, ktoré ste tam pokrstili?

Na prvý sobáš, ktorému som asis­toval v priestoroch UPeCe, či sobáš študentov UPeCe v ich domácej farnosti si pamätám iba tak námatkovo.

Mimo UPeCe som chodil sobášiť dosť často a doslova po celom Slovensku.

Podobné je to i s krstom. V oboch prípadoch je však zaujímavé, že s ľuďmi, ktorých som sobášil či pokrstil, alebo s ich rodinami, mám stále – až na malé výnimky – špeciálny vzťah.

 

V súčasnosti existuje v spoločnosti tendencia nevydávať sa a neženiť sa v mladom veku, odložiť svadbu na neurčito, kým si dvojica nevyrieši existenčné otázky – byt, prácu atď. Istotne ste sa počas svojej pastorácie v UPC stretli aj s týmito názormi. Aká bola vaša reakcia?

Priznám sa, že s týmto názorom som sa v UPC často nestretával.

Skôr to bolo naopak.

Študenti, najmä dievčatá, túžili mať počas štúdií vzťah a po promócii sa hneď ženili alebo vydávali.

No keď sa mám k otázke vyjadriť, tak to tak nefunguje.

Keď sa človek začne najprv sústreďovať na vyriešenie existenčnej otázky a potom na manželstvo, ten pravý čas sa obyčajne ťažko hľadá.

Vždy je ešte čosi, čo treba získať.

Kedy už stačí?

Keď je človek mladý, je ešte flexibilný, a preto sa mu ľahšie znáša i nedostatok a celé to do­káže poňať ako dobrodružstvo.

 

Nech si muž a žena vyslúžia sviatosť manželstva v akomkoľvek veku, na čom by mali začať stavať svoj vzťah?

Je to priateľstvo.

Ak sa muž a žena pred manželstvom nestanú hlbokými priateľmi, nech do manželstva nevstupujú.

 

Mladí ľudia si často nie sú istí, či je on/ona ten pravý/tá pravá na celý život, teda na ďalších 30, 40, 50, možno aj viac rokov. Ako podľa vás môžu najlepšie rozpoznať v tejto súvislosti svoje povolanie pre manželský život? Ako prekonať pochybnosti?

Ako som už naznačil v predchádzajúcej odpovedi: musia rásť v pria­teľstve a, pravdaže, i vo fyzickej príťažlivosti.

I jedno, i druhé je dôležité.

A tiež v schopnosti zabúdať na seba a osvojiť si ducha sebaobetovania.

To je podstata lásky.

Egoista a človek sústredený iba na seba nech do manželstva nevstupuje.

Čo sa týka neistoty vzhľadom na budúcnosť, tú nemáme istú v ničom.

Aj keď sa vyberieme na púť alebo turistiku v neznámom prostredí, nikdy nevie­me, čo sa nachádza za kopcom pred nami.

To nám však neznemožní kráčať.

Život je dobrodružstvo a manželský život je dobrodružstvo kráčania v trojici, kde tým tretím je Boh.

Na to však treba vieru a lásku.

 

Kedy ste sa rozhodli pre svoje životné povolanie vy? Viedli vás k duchovnému povolaniu rodičia?

Pre kňazstvo som sa rozhodol, keď som mal 14 rokov.

S tým zámerom som išiel aj na gymnázium, čo bola jediná stredná škola, z ktorej sa za socializmu prijímalo na teologickú fakultu.

Aj keď rodičom za veľa vďačím, pre moju voľbu, žiaľ, pochopenie nemali.

 

Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do rehole? A prečo ste sa stali verbistom? Čím vás oslovila táto rehoľa?

Bol som diecéznym kňazom (vysväteným v roku 1980), a hoci som bol nadmieru spokojný, predsa som cítil, že mi niečo chýba.

Dnes viem, že to bol nepokoj Božieho volania.

A na volanie treba odpovedať.

A prečo verbisti?

Ťažko povedať.

Mám dojem, že som nehľadal rehoľu s nejakými presnými charakteristikami, ktorá by mi bola šitá na mieru.

V tom čase, keď som najviac hľadal, som sa Božím riadením stretol práve s verbistami. Rehoľa ma oslovila, pritiahla a dodnes neľutujem.

 

Čo pre vás znamená Boží dar kňazstva?

Presne to, čo hovoríte: dar.

Je to predovšetkým pozvanie byť Božím nástrojom na miestach, kde ma on potrebuje.

 

Na internátoch žijú mladí ľudia, ktorí pochádzajú z rozličného prostredia, nielen z veriacich rodín. Obracali sa na vás aj neveriaci študenti? Pomáhali ste im nájsť cestu k Bohu a k viere? Priviedli ste niekoho aj ku kňazstvu, štúdiu teológie či rehoľnému povolaniu?

Do UPeCe chodilo i veľa neveriacich a hľadajúcich.

Mnohí iba zahrať si pingpong alebo kalčeto, iní študovať v príjemnom prostredí, prípadne sa s niekým stretnúť.

Z mnohých sa veriaci nestali.

No z mnohých áno.

Iskrička dozrievala, až sa to premenilo na žiadosť o sviatosti.

Mnohí ku mne alebo ku kolegovi (P. Gašparovi Habarovi) prichádzali aj na osobné rozhovory o svojich otázkach alebo problémoch.

Z UPeCe pochádza i veľa kňazov a seminaristov.

Ťažko povedať, ktorí sú „naši“ a ktorí patria farnosti, z ktorej pochádzajú.

No celkove podľa môjho odhadu cez UPeCe prešlo asi dvadsať mužov, ktorí neskôr vstúpili do diecézneho seminára alebo do rehoľnej spoločnosti, hoci nie všetci vytrvali, ale väčšina z nich ostala.

Mnohí z nich sú už kňazmi.

Pokiaľ viem, tri dievčatá vstúpili do rehole.

 

Často sa stáva, že mladí kresťania sa po skončení štúdia boja vyznať na pracovisku svoju vieru, lebo by sa stretli s ponižovaním či zastrašovaním. Ako ich viesť k tomu, aby sa sami v sebe vyformovali na ľudí, ktorí budú veriacimi profesionálmi vo svojom odbore?

Mám dojem, že to nie je ani tak o viere, ako skôr o zdravej osobnosti.

Ak si človek vybuduje zdravé psychosociálne vystupovanie, potom mu je jedno, čo si niekto myslí o jeho viere.

Dokáže podľa nej nenápadne, ale pritom verne žiť, nech je kdekoľvek.

 

Čomu sa venujete vo voľnom čase? Je aj voľný čas pre vás možnosťou „misionárčiť“?

Človek misionárči stále, či si to uvedomuje, alebo nie: vždy ľudí inšpirujeme, alebo pohoršujeme.

Verím, že v mojom živote nie je tých druhých viac ako tých prvých.

Konkrétne však svoj voľný čas využívam na rôzne športové aktivity, učím sa zvládať nové programy na počítači, zvlášť tie, ktoré potrebujem k svojej práci.

Rád mám však aj aktivity, ktoré napomáhajú budovanie spoločenstva a vzťahov.

Pripravila: Zuzana Artimová