Verím v Boha (úryvok z knihy)

TOTO JE ČAS MILOSRDENSTVA

Misericordia et misera sú dve slová, ktoré používa svätý Augustín, keď rozpráva o stretnutí Ježiša s cudzoložnicou (porov. Jn 8, 1 – 11). Nemohol nájsť krajšie a hutnejšie vyjadrenie, aby nám dal pochopiť tajomstvo lásky Boha, keď ide v ústrety hriešnikovi: „Zostali len dvaja: úbohá (žena) a milosrdenstvo.“ Koľko Božieho zľutovania a spravodlivosti je v tomto rozprávaní! (...) Túto časť evanjelia možno právom považovať za ikonu toho, čo sme slávili vo Svätom roku 2017, v čase bohatom na milosrdenstvo, ktoré si vyžaduje, aby sme ho aj naďalej slávili a žili v našich komunitách. Milosrdenstvo totiž nemôže byť v živote Cirkvi niečo ako vsuvka. Tvorí jej existenciu, v ktorej sa hmatateľne prejavuje hlboká pravda evanjelia. Všetko sa stáva zjavným v milosrdenstve; v milosrdnej Otcovej láske nachádza všetko svoje riešenie.

(...) Odpustenie je najviditeľnejším znakom Otca, ktorého Ježiš zjavoval po celý svoj život. Niet stránky evanjelia, v ktorej by sa nenachádzal tento imperatív lásky a neviedol by až k odpusteniu. Dokonca v poslednej chvíli svojej pozemskej existencie, keď je Ježiš pribitý na kríž, vyriekne slová odpustenia: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Nič, čo kajúcny hriešnik kladie pred Božie milosrdenstvo, nemôže zostať bez odpúšťajúceho objatia. A preto nikto z nás nemôže klásť milosrdenstvu podmienky; vždy zostáva činom nebeského Otca, ktorý dostávame zadarmo. Je prejavom nepodmienenej a nezaslúženej lásky. Nemôžeme preto podstupovať riziko, že sa postavíme proti plnej slobode, s akou Boh vstupuje do života každého človeka. Milosrdenstvo je konkrétny čin lásky, ktorý odpustením premieňa život. Takto sa prejavuje jeho božské tajomstvo. Boh je milosrdný (porov. Ex 34, 6), jeho milosrdenstvo trvá naveky (porov. Ž 136), z pokolenia na pokolenie objíma každého človeka, ktorý v neho dúfa, a premieňa ho tým, že mu dáva svoj život.

(...) Božie milosrdenstvo v liturgii nielen opakovane spomíname, ale ho aj skutočne prijímame a prežívame. Od začiatku do konca eucharistického slávenia sa viackrát vraciame k milosrdenstvu v dialógu medzi modliacim sa zhromaždením a srdcom Otca, ktorý sa teší, keď môže na nás vyliať svoju milosrdnú lásku. Po úvodnej prosbe o odpustenie invokáciou „Pane, zmiluj sa“ nás liturgia hneď uisťuje: „Nech sa zmiluje nad nami všemohúci Boh, nech nám hriechy odpustí a privedie nás do života večného.“ A s touto dôverou sa spoločenstvo zhromažďuje v prítomnosti Pána, zvlášť v posvätný deň vzkriesenia. V Pôstnom období sa napríklad modlíme slovami: „Bože, prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty, ty nás učíš, že pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky sú liekom proti hriechu; láskavo prijmi vyznanie našej slabosti, a keď klesáme pod ťarchou previnení, pozdvihni nás svojou milosrdnou rukou“ (Rímsky misál, 3. pôstna nedeľa). Potom sa zasa ponárame do veľkej eucharistickej modlitby prefáciou, ktorá vyhlasuje: „Lebo si tak súcitne miloval svet, že si nám dal svojho Syna za Spasiteľa, ktorý nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu“ (tamže, Prefácia na nedele v Cezročnom období VII). Okrem toho Štvrtá eucharistická modlitba je hymnom na Božie milosrdenstvo: „Milosrdne si pomáhal všetkým, aby ťa hľadali a našli“ (tamže, Štvrtá eucharistická modlitba). „Zmiluj sa nad nami všetkými“ (tamže, Druhá eucharistická modlitba) je naliehavá prosba kňaza v eucharistickej modlitbe, aby vyprosil pokoj a oslobodenie od hriechu „pomocou tvojho milosrdenstva“. A pred znakom pokoja, ktorým sa pozdravujeme, ako výraz bratstva a vzájomnej lásky vo svetle prijatého odpustenia, prosí znova: „Nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi“ (tamže, Obrad prijímania). Týmito slovami si s pokornou dôverou vyprosujeme dar jednoty a pokoja pre svätú matku Cirkev. Oslava Božieho milosrdenstva kulminuje v eucharistickej obete, pamiatke Kristovho veľkonočného tajomstva, z ktorého pramení spása pre každého človeka, pre dejiny a celý svet. A teda eucharistické slávenie sa v každom okamihu odvoláva na Božie milosrdenstvo.

(...) Biblia je veľkým rozprávaním o divoch Božieho milosrdenstva. Každá jej stránka je preniknutá láskou Otca, ktorý už od stvorenia chcel vtlačiť vesmíru znaky svojej lásky. Duch Svätý slovami prorokov a poučných kníh utváral dejiny Izraela v spoznávaní nežnosti a blízkosti Boha napriek nevernosti ľudu. Ježišov život a jeho kázanie rozhodujúcim spôsobom poznačili dejiny kresťanského spoločenstva, ktoré chápalo svoju misiu na základe Kristovho poslania ako trvalý nástroj jeho milosrdenstva a odpustenia (porov. Jn 20, 23).

(...) Vo sviatosti odpustenia Boh ukazuje cestu obrátenia sa k nemu a pozýva znovu zakúšať jeho blízkosť. Je to odpustenie, ktoré možno dosiahnuť tak, že začneme žiť lásku. Pripomína to aj apoštol Peter, keď píše, že „láska zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8). Iba Boh odpúšťa hriechy, ale žiada aj od nás, aby sme boli pripravení odpustiť druhým, tak ako on odpúšťa nám: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12). Aké je smutné, keď zostávame uzavretí do seba a nevieme odpustiť! Preváži nevraživosť, hnev, pomsta, ktoré robia život nešťastným a znemožňujú radostné úsilie o milosrdenstvo.

(...) Skončením mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva sa zatvorila aj svätá brána. Brána milosrdenstva nášho srdca však zostáva aj naďalej vždy otvorená dokorán. Dozvedeli sme sa, že Boh sa k nám skláňa (porov. Oz 11, 4), aby sme ho aj my mohli napodobňovať tým, že sa budeme skláňať k svojim bratom. (...) Aj dnes celé populácie trpia hladom a smädom a aké znepokojenie vyvoláva obraz detí, ktoré nemajú čo jesť. Davy ľudí sa naďalej sťahujú z jednej krajiny do druhej, lebo hľadajú potravu, prácu, domov a pokoj. Choroby v ich najrôznejších podobách sú trvalou príčinou utrpenia tých, čo žiadajú pomoc, útechu a podporu. Väzenia sú miestami, kde sa často k trestu odňatia slobody pridávajú aj vážne ťažkosti pre neľudské životné podmienky. Ešte stále je veľmi rozšírený analfabetizmus, ktorý bráni deťom vzdelávať sa a vystavuje ich novým formám otroctva. V kultúre silného individualizmu, predovšetkým na Západe, sa stráca zmysel pre solidaritu a zodpovednosť za druhých. Boh zostáva dnes pre mnohých nepoznaný. Znamená to najväčšiu chudobu a najväčšiu prekážku pri uznaní nenarušiteľnej dôstojnosti ľudského života. Skutky telesného a duchovného milosrdenstva sú napriek tomu až po dnešný deň dôkazom veľkého pozitívneho dosahu milosrdenstva ako sociálnej hodnoty. Podnecuje totiž vyhrnúť si rukávy, aby sme vrátili dôstojnosť miliónom ľudí, ktorí sú našimi bratmi a sestrami a ktorí sú spolu s nami povolaní budovať „spoľahlivé mesto“ (encyklika Lumen fidei, 50).

(...) Toto je čas milosrdenstva. Každý deň na našej ceste je poznačený prítomnosťou Boha, ktorý vedie naše kroky silou milosti, ktorú nám Duch Svätý vlieva do srdca, aby ho stvárňoval a robil ho schopným milovať. Je to čas milosrdenstva pre všetkých a pre každého, aby sa nikto nebál, že je mimo Božej blízkosti a moci jeho láskavosti. Je to čas milosrdenstva pre tých, čo sú slabí a bezbranní, vzdialení a osamotení. Aby mohli vnímať prítomnosť bratov a sestier, ktorí ich podržia v núdzi. Je to čas milosrdenstva, aby chudobní cítili na sebe úctivý a pozorný pohľad tých, ktorí po prekonaní ľahostajnosti odhalili, čo je v živote podstatné. Je to čas milosrdenstva, v ktorom sa nijaký hriešnik neunaví prosiť o odpustenie a cítiť Otcovu ruku, ktorá nás vždy prijíma a priťahuje k sebe.