Z minulosti sme sa nepoučili

Existuje cesta k upokojeniu aktuálnej situácie?

Musí existovať, ale nebude jednoduchá. V tomto kontexte si vážim vedenie môjho domovského pracoviska, ktoré sa pridalo k  organizáciám a inštitúciám verejne vyznávajúcim slobodu umeleckej tvorby a nespokojnosť s rozdeľovaním spoločnosti na „normálnych“ a „iných“. Vážim si, že naši poslucháči vyšli do ulíc. Mrzí ma však, že sme sa nepoučili z minulosti. V rámci dejín slovenského divadla nám v súčasnosti pribúda nová kapitola, ktorá sa výrazne podobá na niektoré z tých predošlých, o ktorých sa bude prednášať ťažko.

Prečo je potrebné, aby umenie vstupovalo do života ľudí s úctou voči ich viere, zvykom, tradíciám?

Pretože každý človek si zaslúži úctu. Akákoľvek neúcta je zraňujúca a odpoveď na zranenie je obvykle útok. Týka sa to predovšetkým citlivých oblastí – a k nim viera a tradičné hodnoty jednoznačne patria. Umenie ako prejav kultúry vždy odráža viac myšlienkových prúdov prítomných v spoločnosti, často aj protichodných. Má mnoho funkcií a jedna z nich je aj kritika – nastavenie povestného krivého či zväčšujúceho zrkadla. Schopnosťou akceptovať aj tento pokrivený obraz ako súčasť kultúry sa dá merať vyspelosť spoločnosti.

To však neznamená, že sa treba vzdať kritiky.

V kritike sa často skrýva „kameň úrazu“. Ale môže nás, hoci za cenu bolesti, posunúť vpred. Vyspelosť spoločnosti sa dá merať aj vyspelosťou divákov, ktorí dokážu identifikovať kritiku či v niektorých umeleckých dielach priam bolestný výkrik umelcov. Otázkou je teda pochopenie situácie a funkcie, prečo a s akým cieľom dané dielo s citlivými témami pracuje. Zámerná dehonestácia však v umení rozhodne nemá miesto.

Pápež František hovorí, že dnes čelíme mnohým zlým javom, preto je úlohou tých, ktorí vytvárajú krásu, aby sprevádzali ľudí smerom k „Božiemu úžasu“, ktorý nachádzame v opise stvorenia. Je teda práca v kultúrnej oblasti evanjeliové dielo?

Svet je naozaj plný „mnohých zlých javov“, a preto ani práca v kultúrnej oblasti neprináša len tvorbu krásy. Možno viac ako tvorenie krásy je v súčasnom umení dôležitý moment dialógu a následného porozumenia. Práve porozumenie môže byť tým, čo vedie k momentom úžasu. Poslaním umenia a kultúry je z môjho pohľadu práve „scitlivovanie“ spoločnosti, cibrenie vnímania svojho okolia, reflexia skutočnosti, v ktorej žijeme. Bez ohľadu na to, či tvorba prináša krásu, alebo upozorňuje na škaredosť, by nás mala obohacovať a motivovať, aby sme náš svet robili lepším.

V tom sú umenie a práca v kultúrnej oblasti „evanjeliovým dielom“. Čím je podľa vás špecifická duša slovenskej kultúry?

Na prelome 18. a 19. storočia nastal v Európe proces „cirkulácie elít“ paralelne s emancipáciou takzvaných malých národov. Národ, ktorý bol predtým definovaný spoločným územím, panovníkom a jeho náboženstvom, sa začal definovať spoločnou kultúrou – najmä jazykom a dejinami. Čo sa týka dejín, rodiaci sa slovenský národ našiel oporu pre svoju históriu vo Veľkej Morave, a čo sa týka jazyka, vzniklo viacero pokusov o vytvorenie spisovnej slovenčiny. Slovenský vzdelanec, v tom čase bola aktívnejšia najmä Evanjelická cirkev, bol však v skutočnosti „lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus“ – „slovanskej reči, uhorskej národnosti, nemeckej vzdelanosti“, ako uvádza Peter Brock v knihe Slovenské národné obrodenie. Práve táto mladosť a z nej vyplývajúca sila a potenciál slovenského národa v úzkom prepojení s inými národmi uprostred Európy je niečo, čo vnímam ako veľký dar. Škoda, že vedúce elity našej krajiny v 20. a zdá sa, že aj v 21. storočí, tento dar často prezentujú ako hrozbu. Už niekoľkokrát sme sa tak zbavili, respektíve pokúsili sme sa zbaviť, vzácnych súčastí našej kultúry – vrátane viery.

Ako by sme my veriaci mohli prispieť k tomu, aby sa slovenská kultúra vyznačovala skutočnou kultúrnosťou?

Väčším rešpektom voči iným názorom, väčšou láskou voči všetkým ľuďom, nie agresívnou obranou, ale praktizovaním autentickej viery.