Za Danicou

„Majte dobré časy,“ svietia mi v mobile posledné Danicine slová pred odletom na cestu s tým najkrajším cieľom.

Až keď nás delí ten neprekonateľný múr medzi životom a smrťou, vystupuje ešte naliehavejšie do popredia jej výnimočnosť.

Obdivovala som jej nesmiernu tvorivosť a ľahkosť, s akou z večera do rána ušila šaty, napísala príbeh, vybrala fotky, namaľovala obraz, upiekla koláč či vyrobila darček.

Niekedy som dokonca premýšľala, či v noci vôbec spáva.

Až teraz som pochopila, že za štyri desaťročia musela stihnúť to, čo sa mnohým nepodarí ani za osem. 

Jej otvorenosť akoby nemala hraníc.

Kedykoľvek bola pripravená pomôcť, poradiť, podporiť, ubytovať, nakŕmiť.

Asi by bolo ťažké spočítať, koľkí ľudia sa na kratší alebo dlhší čas stali jej hosťami doma v Bratislave alebo Nairobi.

Ľudí nesúdila a vždy im dávala druhú šancu, ale aj tretiu a štvrtú, ak o ňu stáli, iba ťažko sa zmierovala s tým, ak sa niektorý jej vzťah s iným človekom z akýchkoľvek dôvodov skončil alebo naštrbil.

Šéfredaktorka Spolku svätého Vojtecha Martina Grochálová s knihou Daniciných príbehov. Snímka: Erika Litváková

Svetobežníčkou mohla byť len vďaka tomu, že mala pevné korene.

Originálny a blízky vzťah ju viazal s rodičmi i bratom, často spomínala starých rodičov z Námestova, ktorí mali, pravdaže, tiež danicovské mená.

Na poslednú cestu do Afriky sa nezvyčajne tešila, mala ako vždy kopu plánov a nápadov.

Len neprezradila, že niektoré z nich budeme musieť uskutočniť my.

Maj dobré časy, Danica!

Martina Grochálová