Zakladateľ Spolku svätého Vojtecha sa narodil pre nebo pred 145 rokmi

Potvrdením jeho správneho uvažovania i smerovania je skutočnosť, že Spolok svätého Vojtecha či Katolícke noviny fungujú úspešne dodnes.

Pri príležitosti 145. výročia Radlinského odchodu do večnosti vám prinášame článok riaditeľa SSV Ivana Šulíka; text vyšiel v KN27/2017.

 

Vďačne kladiem na oltár nevoľného národa našeho obetu túto

Z osobností, ktoré sa významným spôsobom pričinili o rozvoj spisovnej slovenčiny, ale aj celkové povznesenie slovenského národa, jeho kultúry i gramotnosti sa iba málokedy vyzdvihuje katolícky kňaz, jazykovedec, vydavateľ a organizátor kultúrneho života Andrej Ľudovít Radlinský.

Na svojom konte má pritom množstvo záslužných myšlienok i diel; mnohé z nich pretrvali dodnes.

Andrej Ľudovít Radlinský sa narodil 8. júla 1817 v Dolnom Kubíne.

Jeho otec Štefan bol kubínskym richtárom, ale zastával aj iné úradnícke miesta.

Okrem Andreja mal Štefan Radlinský so svojou manželkou Alžbetou staršiu dcéru Máriu a troch synov.

Najstarší Ján zostal doma a mladší Štefan sa podobne ako Andrej stal kňazom.

Vzťah k literatúre i národu mala ich rodina pravdepodobne v génoch, Alžbeta Radlinská bola totiž dcérou brata Antona Bernoláka.

Andrej Radlinský v Pokladoch kazateľského rečníctva neraz spomína Antona Bernoláka ako svojho „drahého praujca“.

Základnú školu navštevoval Andrej Radlinský v Dolnom Kubíne, gymnázium v Ružomberku, Kremnici a Budíne, kde býval u matkinho brata Jozefa Bernoláka.

Práve v jeho dome sa často stretával s rodákom Martinom Hamuljakom, ktorý bol spiritus agens všetkých národných podujatí budínskych Slovákov i spoluzakladateľom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, pokračujúcom v šľapajach Bernolákovho Slovenského učeného tovarišstva.

Prostredníctvom Martina Hamuljaka sa Andrej Radlinský osobne spoznal s Jánom Kollárom.

 

Vzdelaný kňaz

Po skončení gymnaziálnych štúdií pôsobil Andrej Radlinský rok v prípravnom seminári Emericanum v Bratislave.

Tam stretával nielen veteránov bernolákovského hnutia, najmä kanonika Jozefa Ignáca Bajzu a Aleša Jordánskeho, ale prichádzal do styku aj s mladou štúrovskou generáciou a akiste sa dopočul o Ľudovítovi Štúrovi, ktorý bol vlastne Radlinského vrstovníkom.

Filozofiu študoval v rokoch 1834 – 1836 v Oláhovom seminári v Trnave a v rokoch 1836 – 1840 sa pripravoval na kňazstvo vo viedenskom Pázmaneu.

Všetky školy ukončil s výborným prospechom.

Za kňaza bol vysvätený 2. apríla 1841 v Ostrihome.

V tom istom roku bol na peštianskej univerzite promovaný za doktora filozofie.

Ako kaplán pôsobil Kostole sv. Kataríny v Budíne, v Štefultove pri Banskej Štiavnici a v Zlatých Moravciach.

Keď v rokoch 1843 až 1849 pôsobil v Banskej Štiavnici, získal si dobré meno najmä vďaka svojim kázňam, ktoré s uznaním hodnotili Štúrove Slovenskie národnie noviny.

Práve kázne boli pre Andreja Radlinského odrazovým mostíkom, aby združil okolo seba slovenské katolícke duchovenstvo.

Uvedomoval si, že je to ťažká úloha, no podľa vzoru českého Časopisu pre katolícke duchovenstvo, založeného v roku 1828, zostavil program slovenských Pokladov kazateľského rečníctva.

V jeho záujme rozvíjal bohatú korešpondenciu, získaval prispievateľov, predplatiteľov i potrebné peniaze.

 

Andrej Ľudovít Radlinský na ilustrácii, ktorú vytvoril Jan Vilímek; portrét uverejnili Slovenské pohľady v roku 1887.

 

Úspešný vydavateľ

Radlinský si už vtedy uvedomoval, že práca jednotlivcov, nech by bola akokoľvek všestranná, nebude mať trvanie.

Preto sa už v Štiavnici začalo okolo Andreja Radlinského vytvárať jadro jeho budúcich spolupracovníkov, ktoré tvorili Ján Palárik, Martin Hattala, Juraj Holček, ale aj Michal Chrástek, Jozef Kozáček, Štefan Záhorský, Tomáš Hromada a Július Plošic.

Andrej Radlinský spájal katolíkov i evanjelikov spoluprácou v rozličných spolkoch a na poli sociálnych podujatí.

Robil tak premyslene a systematicky podľa vlastného osvetového programu vzdelávania a výchovy ľudu.

Začal zakladať aj nedeľné školy, knižnice, sociálne spolky či sporiteľne, ktoré mali veľký význam v kritických rokoch 1846 – 1847, keď pre neúrodu zavládla na celom Slovensku bieda.

Zavŕšením kultúrnej aktivity Radlinského družiny bolo založenie prvého slovenského divadla v Banskej Štiavnici v roku 1846.

Z Banskej Štiavnice Andrej Radlinský musel tajne utiecť ako „pansláv“ do Viedne, kde bol spolu s Danielom Richardom redaktorom vládnych Slovenských novín.

Po nástupe Bachovho absolutizmu, ktorý podlomil rozvoj národného a spoločenského života na Slovensku, iniciatívu vo verejnom živote prevzalo Kollárovo krídlo, ku ktorému patril aj Radlinský.

Po roku odišiel z Viedne do Budína, kde po Martinovi Hamuljakovi prebral redaktorstvo českého vydania Zemského zákonníka.

Práve v Budíne, na ktorý mal milé spomienky zo študentských čias, vyvrcholil Radlinského úspešný, užitočný a činorodý život, pretože práve tam rozvíjal maximálnu aktivitu v prospech svojho národa.

Vytrvalou, húževnatou, systematickou a premyslenou prácou Andrej Radlinský so svojimi spolupracovníkmi položil nielen základy spisovnej slovenčiny, ale aj dôležitých národných pohybov.

Nadovšetko hlbokú brázdu vyoral na poli slovenskej žurnalistiky a publicistiky svojím rozvetveným časopisectvom.

V roku 1850 založil časopis Cyrill a Method, od roku 1859 so samostatnou prílohou Priateľ školy a literatúry, prostredníctvom ktorej pritiahol katolíkov i evanjelikov, pretože v ňom publikoval praktické články z pera vynikajúcich spolupracovníkov, tak z radov slovenských učiteľov, ako aj pokrokového duchovenstva.

Zaoberali sa nielen otázkami školy a literatúry, ale aj rozvojom slovenčiny a osvetových spolkov.

Ešte predtým od roku 1851 vydával Katolícke noviny, ktoré vychádzajú dodnes.

 

Nezlomný hýbateľ

Od roku 1861 pôsobil Andrej Radlinský ako farár v Kútoch.

Toto obdobie bolo poznačené úmornou, vyčerpávajúcou prácou v prospech slovenského národa.

No, aj túto prácu robil rád.

„Vďačne kladiem na oltár nevoľného národa našeho obetu túto, ačpráve sa žiadnej odmeny neúfam, ani nežiadam.

Najveťšia odmena pre mňa bude, keď moje šlechetné úmysly budú náležitejšie poznané a ocenené,“ napísal v jednom zo svojich listov Michalovi Chrástekovi.

V tom čase sa Andrej Radlinský podieľal na prípravách Memoranda schváleného Slovenským národným zhromaždením v Martine v roku 1861 a v tom istom roku bol spoluzakladateľom Pešťbudínskych vedomostí, ako aj Matice slovenskej v roku 1863.

No najviac mu už od konca päťdesiatych rokov 19. storočia ležalo na srdci založenie samostatného cirkevného slovenského literárneho spolku, ktorý chcel pôvodne nazvať po svätých Cyrilovi a Metodovi.

Keďže mal Radlinský aj diplomatické vlohy, uvedomoval si, že musí nájsť patróna, ktorý bude prijateľný pre všetky strany; a rozhodol sa pre svätého Vojtecha, ktorý sa počas svojho života v 10. storočí usiloval o spájanie európskych národov.

Založiť Spolok svätého Vojtecha, ktorý by akceptovali tak štátne, ako aj cirkevné autority, sa Radlinskému podarilo až 12. novembra 1869, keď bol potvrdený.

Prvé valné zhromaždenie sa konalo 14. septembra 1870 v Trnave.

Radlinský sa napriek svojim zásluhám nikdy nestal čelným predstaviteľom tohto spolku, iba jeho doživotným podpredsedom bez rozhodovacích kompetencií.

Napriek tomu nezostal zatrpknutý, utiahol sa do súkromia, kde v tichosti pracoval na svojej literárnej, publicistickej a vydavateľskej práci.

Uprostred nej, konkrétne pri príprave nových učebníc a dokumentárnych dejín Spolku svätého Vojtecha, sa jeho život skončil náhlou smrťou 26. apríla 1879 v Kútoch, kde je aj pochovaný.

„Zomrel vysilením v práci, v ktorej na všetkých pamätal, iba na seba nie!“ povedal výstižne nad jeho hrobom František Víťazoslav Sasinek.

Andrej Radlinský bol húževnatým mysliteľom, ktorého práca priniesla bohaté ovocie, pretože bola založená na premyslenej koncepcii a mala jasnú víziu.

Svoju veľkosť prejavil predovšetkým tým, že nikdy nekládol na prvé miesto vlastné záujmy, a keď bolo treba, v tichosti sa stiahol do úzadia.

Potvrdením jeho správneho uvažovania i smerovania je skutočnosť, že Spolok svätého Vojtecha či Katolícke noviny fungujú úspešne dodnes. 

 

Portrét Andreja Radlinského. Snímka: archív SSV

 

Aký bol Andrej Radlinský?

Portrét Andreja Radlinského sa zachoval na viacerých zobrazeniach.

Podľa zachovaných informácií bol strednej až malej postavy a mal cholerickú povahu.

Ján Hések-Fojt, ktorý Radlinského poznal osobne, hovorí, že „ako všetci duševne prepracovaní ľudia i on bol nervózny, prudký“, ale zároveň dodáva, že „bol dobrého srdca“.

Opisuje udalosť, ako raz Radlinský išiel na lúky za koscami, keď raňajkovali, vzal do rúk kosu, skúšal kosiť a skonštatoval, že je to ťažká práca.

„Každý si zaslúži zlatku na deň a liter vína,“ povedal Radlinský a Hések dodáva, že sa vtedy platilo na deň len 40 grajciarov.

Usiloval sa ľudí povzniesť aj hospodársky, pretože bol presvedčený, že iba hospodársky nezávislý národ môže byť nezávislý aj politicky.

Sám pritom viedol vlastné gazdovstvo a choval kone. 

Andrej Radlinský mal mimoriadne diplomatické i organizačné schopnosti a vyznačoval sa mimoriadnou toleranciou k iným, čo sa prejavilo aj v jeho spájaní evanjelikov a katolíkov.

Túto výnimočnú vlastnosť pripomínajú aj slová z listu adresovaného Michalovi Chrástkovi, redaktorovi Cyrilla a Methoda:

„Nikomu, ani Tobě nevtírám moje náhledy. Nech si každý robí, čo chce; však už dopredu vidím, že zo Slovákuv nikdy nič nebude; lebo spozorúvam, že mezi nimi samými panuje nesvornosť, nenávisť, závisť a dychtení po osobné slávé.“

 

 

Nábožné výlevy

Najdôležitejším dielom Andreja Radlinského sú Nábožné výlevy, ktoré po prvý raz vyšli 8. júla 1850.

Ich základným cieľom bolo napomôcť duchovný život slovenských katolíkov.

Pre Slovákov mala publikácia obsahujúca základné modlitby, pobožnosti jednotlivých období liturgického roka, ale aj liturgické texty dvojaký význam – učila ich náboženskému životu, ale zároveň ich formovala po stránke jazykovej a národnej, pretože dovtedy poznali mnohé z týchto textov iba v latinčine a nerozumeli im.

Radlinského Nábožné výlevy sú skutočným národným pokladom.

Každodenne ich do rúk bralo niekoľko generácií a neraz sa táto kniha spolu s Bibliou stali kronikami rodiny, do ktorých sa zapisovali najvýznamnejšie udalosti.

Známe je, že kniha sa dávala neveste ako súčasť vena.

Potvrdzuje to aj Ján Hések, ktorý Radlinského osobne poznal a vo svojich spomienkach napísal: „Keď sa vydávala sesternica nášho svedka Bočanková, aj pán farár (Andrej Radlinský) bol prítomný. Aj si spieval. Neveste dal do daru Nábožné výlevy.“