Začať môžeme priateľstvom, modlitbou, úctou

Aké sú vaše skúsenosti z pastorácie v nábožensky miešaných oblastiach?

Mojím prvým pastoračným pôsobiskom bol Martin, kde mali evanjelici veľmi silnú historickú tradíciu a živú komunitu. Historicky však v meste existovala príkladná tolerancia, keďže tam v 19. storočí bolo centrum Matice slovenskej, kde evanjelici s katolíkmi spolupracovali.

Spojili sa na národnom princípe proti odnárodňovaniu a existovala medzi nimi veľmi dobrá spolupráca. Priateľstvo udržiaval aj vtedajší banskobystrický biskup Štefan Moyzes a superintendent Karol Kuzmány. Jeden bol predseda a druhý podpredseda Matice slovenskej.

Matičné valné zhromaždenia sa začínali bohoslužbami v katolíckom i evanjelickom kostole. Aj keď náuka o ekumenizme nebola v 19. storočí na takej úrovni ako po Druhom vatikánskom koncile, predsa len tieto historické tradície boli inšpiráciou na spolužitie a vzájomnú toleranciu.

Potom ste pôsobili v Turčianskom Petre.

Tam som mal na starosti deväť obcí a kde zo šesťtisíc obyvateľov bolo 1 700 katolíkov a ostatní boli evanjelici alebo sa nehlásili k žiadnemu náboženstvu. Aj na turčianskom vidieku sa v tom čase katolícke a evanjelické denominácie snažili žiť v tolerancii.

Podobné to bolo aj počas mojej služby v predošlom pôsobisku, kde som mal na starosti filiálku Šálková, v  ktorej žije polovica katolíkov a polovica evanjelikov.

Aké vzťahy ste mali s evanjelickými pastormi?

Keď som pôsobil v Selciach, s evanjelickým farárom zo Slovenskej Ľupče sme si rozumeli a spolupracovali. Pri cirkevných slávnostiach sme sa navštevovali, snažili sme sa tiež organizovať ekumenické pobožnosti.

Udržiavali sme ľudské priateľstvo a dalo by sa povedať, že tiež kresťanskú jednotu v duchu ekumenizmu. Podobne som sa snažil vychádzať aj s evanjelickými duchovnými z Banskej Bystrice, ktorí mali na starosti evanjelikov zo Seliec.

Fungujú vzťahy medzi katolíckymi a evanjelickými duchovnými takto aj inde?

Domnievam sa, že v ľudskej i v kresťanskej rovine áno.

Máte nejaké spoločné aktivity s evanjelikmi?

V čase lockdownu jednotlivé cirkevné komunity v Banskej Bystrici komunikovali medzi sebou. Delili sme sa navzájom o to, ako toto obdobie prežívame, a na Veľký piatok 2020 sme spoločne s evanjelickým farárom vystúpili v mestskej televízii.

V súčasnosti sa v meste formuje spoločná kresťanská platforma, v  ktorej sa spolupracuje najmä v sociálnej oblasti, ako je pomoc ľuďom bez domova a tým, ktorí sú na okraji spoločnosti.

V tejto súvislosti som sa veľmi potešil, keď som počul príhovor Svätého Otca na ekumenickom stretnutí v Bratislave, adresovaný nekatolíckym predstaviteľom. Povedal, že svedectvo evanjelia a pomoc sociálne najslabším by mohlo byť tým, čo nás zjednocuje.

Aj tu v Banskej Bystrici si s ostatnými kresťanskými duchovnými uvedomujeme sekularizáciu a ťažšie postavenie kresťanských spoločenstiev v meste.

Preto sa aj snažíme zjednocovať, aby sme pred svetom a ľuďmi, ktorí sú neveriaci, vydávali svedectvo o  evanjeliu. Momentálne spolu uvažujeme nad vytvorením nízkoprahovej nocľahárne pre ľudí bez domova.

Prebieha prehlbovanie jednoty okrem sociálnej oblasti aj na duchovnej úrovni?

Samozrejme. V meste máme napríklad vedľa seba katolícke a evanjelické gymnázium, ktoré má svoju pastorku – špirituálku. Snažíme sa, aby sa študenti oboch škôl a aj cirkevnej základnej školy stretávali najmä počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov.

Vtedy organizujeme ekumenické pobožnosti v katolíckom i evanjelickom kostole. Pred lockdownom sme pobožnosť mali aj u nás v Kostole Svätého kríža a  pozvaní boli i  študenti evanjelického gymnázia. Prišli aj so svojou duchovnou.

Vzhľadom na mnohé historické pnutia necítia niektorí veriaci krivdy, ktoré by im bránili v prehlbovaní vzájomných vzťahov?

Sem-tam sa niečo vyskytne, ale je to skôr na úrovni jednotlivcov, nie vo všeobecnosti. Samozrejme, historicky tu boli všelijaké zranenia ešte z náboženských vojen a stavovských povstaní.

Veľké napätie vzniklo, keď boli po Satmárskom mieri v  roku 1711 nariadením cisára všetky kostoly navrátené katolíkom. Ľudia na turčianskom vidieku hovorili: tento kostol bol náš, bol evanjelický.

Je pravda, že určitý čas tam bohoslužby slúžili evanjelickí duchovní, ale kostoly v Turci boli často postavené ešte v 13. storočí a postavili ich premonštráti, ktorí tam prišli z Francúzska, a šľachta. Takže tie kostoly boli pôvodne katolícke.

Ako sa rieši dvojité náboženské vierovyznanie v miešaných manželstvách?

Snažíme sa, aby bolo manželstvo v nábožensky miešanom páre pre katolíkov platné. Buď sa uzavrie v katolíckom kostole, alebo nájdeme formu uzavretia manželstva podľa cirkevného práva, aby katolíci mohli pristupovať k sviatostiam.

Poznáte z pastorácie konkrétne príklady vzájomnej manželskej tolerancie v tomto smere?

Veľa. Poznal som napríklad starší manželský pár, v  ktorom muž vždy po našej rannej svätej omši odviezol manželku zo Seliec do Banskej Bystrice na evanjelické služby Božie. On sa zatiaľ prechádzal po meste alebo aj sám išiel na bohoslužbu.

Pekným príkladom sú aj miešané rodiny, ktoré na Štedrý deň chodievajú podvečer na evanjelické služby Božie a potom na polnočnú svätú omšu. Samozrejme, vyskytujú sa i napätia. Ale tie majú často iné korene ako náboženské. Keď sa už manželia hádajú, tak si nejakým spôsobom povyčitujú aj náboženské veci.

Snažíte sa takéto manželstvá usmerňovať?

Áno, začína sa to už pri príprave na manželstvo. Keď sú manželstvá miešané, je potrebné vyžiadať si dišpenz od biskupa.

Snažíme sa na snúbencov pôsobiť tak, aby sa dokázali nábožensky tolerovať, aby ich to kresťanské spájalo. Niekedy sa stane, že pre spory a problémy sa pretrhne kresťanská kontinuita a deti sa už nevychovávajú v kresťanskom duchu.

Ako ovplyvňuje deti, keď vyrastajú v rodine s dvoma vierovyznaniami?

V  Turci to brali úplne prirodzene. Dokonca sme mali povolania v kňazskom seminári, kde jeden z rodičov bol evanjelik. Obvykle sa situácia ohľadom vierovyznania odvíja od toho, kto je v danom manželskom vzťahu dominantnejší.

Je to však náročná otázka, na ktorú sa nedá odpovedať všeobecne. Sú prípady, kde je napätie v rodinách, ale je tiež veľa príkladov krásnych manželstiev, ktorých, myslím si, bolo v mojej pastoračnej praxi viac.

Ako cirkevný historik poznáte z minulosti konkrétne príbehy vzájomnej náboženskej tolerancie?

Áno, napríklad v Selciach, kde som dlhé roky pôsobil, bol farárom národovec František Šuriansky. Predtým bol farárom v  Radvani, kde ho spájalo úprimné priateľstvo s evanjelickým farárom Andrejom Sládkovičom Braxatorisom.

Keď Sládkovič predčasne zomrel, František Šuriansky sa snažil podporiť siroty a  vdovu po Sládkovičovi. V archívoch sa zachovali listy a pozdravy, ktoré Sládkovičovi synovia a dcéry písali do Seliec farárovi Šurianskemu – nazývali ho dobrodinec a ujčok.

V listoch boli aj duchovné povzbudenia. Písali si o kázňach, prežívaní jednotlivých období, vždy si priali Božie požehnanie, vždy sa zdravili po kresťansky. V tom čase, keď ekumenizmus ešte nebol natoľko rozvinutý, to bol krásny príklad tolerancie.

Ako by podľa vás mal vyzerať ekumenizmus? K čomu by mal viesť?

Dôležitá je vzájomná tolerancia, úcta, nehľadanie rozdielov, nepodpichovanie. Začať môžeme ľudským priateľstvom a  potom prejsť aj do toho duchovného. Môžeme sa spoločne stretať a modliť. Môžeme mať jeden k druhému úctu.