Aj v najťažších chvíľach je Boh s nami

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého Pavlovho listu Korinťanom: „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10, 13).

Boh nás nepokúša
„Pokračujeme v katechéze o Otčenáši, prichádzajúc už k predposlednej invokácii: ,Neuveď nás do pokušenia’ (Mt 6, 13). V inej verzii: Neopúšťaj nás v pokušení, Nenechaj nás v pokušení upadnúť.

Modlitba Otče náš sa začína pokojným spôsobom: vedie nás k túžbe, aby sa veľký Boží plán uskutočnil uprostred nás. Potom vrhá pohľad na život a vedie nás k prosbe o to, čo potrebujeme každý deň, každodenný chlieb.

Potom sa modlitba obracia k našim medziľudským vzťahom, často poškvrneným sebectvom. Prosíme o odpustenie a zaväzujeme sa odpúšťať. Ale práve s touto predposlednou prosbou náš dialóg s nebeským Otcom vstupuje takpovediac do prúdu drámy, teda na pôdu konfrontácie medzi našou slobodou a nástrahami zlého ducha.

Ako je známe, pôvodné grécke vyjadrenie obsiahnuté v evanjeliách je ťažké presne vystihnúť, a všetky moderné preklady trošku pokrivkávajú. Na jednom prvku sa však môžeme jednomyseľne zhodnúť: pri akomkoľvek chápaní textu musíme vylúčiť, že Boh je protagonistom pokušení, ktoré doliehajú na ceste človeka.

Ako keby Boh číhal na svoje deti kladením nástrah a pascí. Výklad tohto druhu je v rozpore predovšetkým so samotným textom a je ďaleko od obrazu Boha, ktorý nám Ježiš zjavil.

Modlitba Otče náš začína od Otče. A otec nekladie svojim deťom nástrahy. Kresťania nemajú nič do činenia so závistlivým Bohom, ktorý by bol v konkurencii s človekom, alebo by sa zabával uvádzaním ho do skúšky.

Toto sú obrazy mnohých pohanských bohov, nie? V liste apoštola Jakuba čítame takto: ,Nech nik v pokušení nehovorí: Boh ma pokúša. Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša’ (Jak 1, 13).

Práve naopak: Otec nie je pôvodcom zla, nijakému synovi, ktorý prosí o rybu, nedá hada, ako učí Ježiš, a keď sa zlo objaví v živote človeka, bojuje po jeho boku, aby mohol byť oslobodený. Je to Boh, ktorý vždy bojuje za nás, nie proti nám.“

Boh je vždy s nami
„Tieto dva momenty – skúška a pokušenie – boli tajomne prítomné v živote samotného Ježiša. V tejto skúsenosti sa Boží Syn stal úplne naším bratom, spôsobom, ktorý sa dotýka takmer škandálu. A práve tieto evanjeliové pasáže nám ukazujú, že tie najnáročnejšie prosby modlitby Otče náš, tie, ktoré jeho znenie uzatvárajú, už boli vyslyšané.

Boh nás nenechal samých, ale v Ježišovi sa prejavuje ako Boh s nami až do extrémnych následkov. Je s nami, keď nám dáva život, je s nami počas života, je s nami v radosti, je s nami v skúškach, je s nami v smútku, je s nami v porážkach, keď hrešíme, ale je vždy s nami, pretože je Otec a nemôže nás opustiť.

Ak sme v pokušení konať zlo, popierať bratstvo s inými a túžiť po absolútnej moci nad všetkým a všetkými, Ježiš už pre nás nad týmto pokušením zvíťazil. Potvrdzujú to prvé stránky evanjelií. Hneď po prijatí krstu od Jána uprostred zástupu hriešnikov, Ježiš sa uťahuje do púšte a je pokúšaný satanom.

Takto sa začína Ježišov verejný život;  pokúšaním, ktoré prichádza od satana. Satan tam bol prítomný. Mnoho ľudí povie: Ale prečo hovoriť o diablovi, ktorý je už vecou minulosti? Diabol neexistuje. Ale pozri, čo ťa učí evanjelium; Ježiš sa konfrontoval s diablom, bol satanom pokúšaný.

Ale Ježiš odmieta každé pokušenie a vychádza víťazne. Matúšovo evanjelium má zaujímavú poznámku, ktorá uzatvára súboj medzi Ježišom a nepriateľom: ,Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu’ (Mt 4, 11).

Ale ani v čase najväčšej skúšky nás Boh nenecháva samých. Keď sa Ježiš odoberie modliť sa do Getsemanskej záhrady, jeho srdce zachváti nevysloviteľná úzkosť –  tak to hovorí učeníkom – a zakúša samotu a opustenosť, sám, so zodpovednosťou všetkých hriechov sveta na pleciach.

Sám, s nevysloviteľnou úzkosťou. Skúška je taká trýznivá, že sa deje niečo nečakané. Ježiš nikdy neprosil o lásku pre seba samého, ale v tú noc pociťuje v svojej duši smútok až na smrť, a tak prosí o blízkosť svojich priateľov: ,Ostaňte tu a bdejte so mnou!’ (Mt 26, 38).

Ako vieme, učeníci, zavalení únavou vyvolanou strachom, zaspali. V čase agónie Boh prosí človeka, aby ho neopustil, a človek, naopak, spí. V čase, keď človek spoznáva svoju skúšku, Boh, naopak, bdie.

V tých najhorších chvíľach nášho života, vo chvíľach najväčšieho utrpenia, vo chvíľach najväčšej úzkosti, Boh bdie spolu s nami; Boh bojuje spolu s nami, je vždy blízko nás. Prečo? Pretože je Otec. A otec neopúšťa svoje deti.

Tá noc Ježišovej bolesti a zápasu je poslednou pečaťou vtelenia: Boh zostupuje, aby nás našiel v našich priepastiach a v súženiach, ktoré tvoria dejiny.

To je naša útecha v hodine skúšky: vedieť, že to údolie, odkedy ho Ježiš prekročil, už nie je bezútešné, ale je požehnané prítomnosťou Božieho Syna. On nás nikdy neopustí!

Preto vzdiaľ od nás, ó, Bože, čas skúšky a pokušenia. Ale keď tento čas na nás príde, Otče náš, ukáž nám, že nie sme sami – ty si Otec, – ukáž nám, že Kristus už vzal na seba aj ťarchu tohto kríža. Ukáž nám, že Ježiš nás volá, aby sme ho niesli s ním, odovzdajúc sa s dôverou do Otcovej lásky.“