Anjeli nádeje

Prvá je stretnutie. Choroba je príležitosť stretnúť sa s Ježišom. „V čase choroby totiž na jednej strane ako stvorenia pociťujeme všetku svoju krehkosť – fyzickú, psychickú a duchovnú –, na druhej strane zakúšame blízkosť a súcit Boha. On nás neopúšťa a často nás prekvapuje tým, že nám daruje húževnatosť, o ktorej by sme si nikdy nepomysleli, že ju máme, a ktorú by sme sami nikdy nenašli.“

Druhá charakteristika je dar, nádej je dar, ktorý máme prijať a rozvíjať. Z nádeje Veľkej noci „pochádza každý ďalší záblesk svetla, ktorým možno prekonávať životné skúšky a prekážky“. A nielen to. Zmŕtvychvstalý nás sprevádza na našej ceste. „Môžeme sa s ním podeliť o svoju zmätenosť, starosti a sklamania; môžeme počúvať jeho slovo a spoznať ho pri lámaní chleba.“

A do tretice je to vzájomné obohacovanie. V chorobe sa učíme dúfať, veriť, milovať. Vtedy si uvedomujeme, „že sme jedni pre druhých a všetci spolu anjelmi nádeje, Božími poslami: chorí, lekári, sestry, rodinní príslušníci, priatelia, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky; nech sme kdekoľvek.“

Úlohu chorých a zdravotníkov pápež považuje za nesmierne dôležitú. Je to „oslavný hymnus ľudskej dôstojnosti, ktorého hlas presahuje izby a lôžka a povzbudzuje do dobročinnosti. Celá Cirkev vám za to ďakuje.“