Boh Abraháma sa stáva osobným Bohom

Piate pokračovanie cyklu o modlitbe uviedlo čítanie z Knihy Genezis: „Po týchto udalostiach sa Pán prihovoril vo videní Abramovi takto: ,Neboj sa Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká!̒ A Abram pokračoval: ,Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!̒ Ale Pán mu povedal: ,On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona.̒ Vyviedol ho von a povedal mu: ,Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!̒ A uistil ho: ,Také bude tvoje potomstvo!̒ Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15, 1. 3 - 6).

Odvaha dôverovať
„V Abrahámovom živote naraz zaznieva jeden hlas. Hlas, ktorý ho pozýva podniknúť absurdnú cestu; hlas, ktorý ho podnecuje vytrhnúť sa zo svojej vlasti, z koreňov svojej rodiny, aby šiel smerom k novej, odlišnej budúcnosti. A všetko na základe prísľubu, ktorému len treba dôverovať. A Abrahám dôveroval.

Biblia mlčí o minulosti prvého patriarchu. Logika vecí nás vedie predpokladať, že sa klaňal iným božstvám; možno bol múdrym mužom, naučeným skúmať nebo a hviezdy. A Abrahám odchádza. Počúva hlas Boha a dôveruje jeho slovu.

Toto je dôležité: dôveruje Božiemu slovu. A s týmto jeho odchodom sa rodí nový spôsob ponímania vzťahu s Bohom; z tohto dôvodu je patriarcha Abrahám prítomný vo veľkých duchovných tradíciách: židovskej, kresťanskej a moslimskej, ako dokonalý Boží človek, schopný podriadiť sa Bohu.“

Vernosť slovu
„Abrahám je teda človek Slova. Keď Boh hovorí, človek sa stáva prijímateľom toho Slova a jeho život miestom, kde sa chce Slovo inkarnovať. Toto je jedna veľká novinka na ceste náboženstva človeka.

Život veriaceho sa začína chápať ako povolanie, čiže ako volanie, ako miesto, kde sa uskutočňuje prísľub; a on sa vo svete nepohybuje pod ťažobou akejsi hádanky, ale skôr s mocou toho prísľubu, ktorý sa jedného dňa uskutoční. A Abrahám uveril Božiemu prísľubu.

Pri čítaní Knihy Genezis odhalíme, ako Abrahám prežíval modlitbu v neustálej vernosti tomu Slovu, ktoré sa počas jeho cesty pravidelne objavovalo. V súhrne môžeme povedať, že v živote Abraháma sa viera stáva príbehom dejín. Viera sa stáva dejinami.

Boha viac nevidíme len v kozmických fenoménoch, ako nejakého vzdialeného Boha, ktorý môže vzbudzovať hrôzu. Boh Abraháma sa stáva mojím Bohom, Bohom mojich osobných dejín.“

Diskutuje s Bohom
„Túto Abrahámovu skúsenosť dosvedčuje aj jeden z najoriginálnejších textov dejín spirituality - pamätný zápis Blaisa Pascala. Začína sa takto: ,Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba, nie Boh filozofov a mudrcov. Istota, istota. Cit. Radosť. Pokoj. Boh Ježiša Krista.’

Tento zápis na maličkom pergamene, nájdený po smrti filozofa, zašitý vnútri jeho oblečenia, nevyjadruje akúsi intelektuálnu reflexiu, ktorou môže jeden múdry muž ako on mať poňatie o Bohu, ale živý pocit jeho prítomnosti, ktorý zakúsil.

Nie je to Boh abstraktný či kozmický. Je to Boh osoby, povolania; Boh Abraháma, Izáka, Jakuba; Boh, ktorý je istotou, cítením, radosťou.

Abrahám nebuduje chrám, ale posieva cestu kameňmi, ktoré pripomínajú, že tade prešiel Boh. Boh prekvapení, ako keď ho navštívil v podobe troch hostí, ktorých on i Sára starostlivo prijímajú a ktorí im ohlasujú narodenie syna Izáka. A uverili, spoľahli sa na Boha. A Sára, jeho žena, počala. V tom veku! Toto je Boh Abraháma, náš Boh, ktorý nás sprevádza.

Takto sa Abrahám stáva dôverne blízkym s Bohom, schopným aj výmeny názorov, vždy je však verný. Hovorí s Bohom a diskutuje. Až po tú najväčšiu skúšku, keď ho Boh žiada, aby obetoval svojho vlastného syna Izáka, syna na staré kolená, jediného dediča.

Tu Abrahám žije vieru ako drámu, ako tápanie v noci, tentoraz pod nebom bez hviezd. Sám Boh zastaví ruku Abraháma pripravenú konať, pretože videl jeho skutočne totálnu ochotu.

Bratia a sestry, učme sa od Abraháma, naučme sa modlitbe s vierou - počúvať Pána, kráčať, viesť dialóg až po výmenu názorov. Nemajme strach diskutovať s Pánom! Poviem aj jednu vec, ktorá sa zdá herézou.

Mnohokrát som počul ľudí hovoriť: Viete, stalo sa mi toto a nahneval som sa na Pána. – Mal si odvahu nahnevať sa na Boha? – Áno, nahneval som sa. – Nuž, toto je forma modlitby. Pretože len syn je schopný nahnevať sa na otca a potom prísť za ním nanovo.“