Boží štýl je blízkosť, súcit a neha

Pápež František sa po súkromných duchovných cvičeniach opäť vrátil k pravidelnej generálnej audiencii. Svätý Otec pokračoval v katechéze v téme modlitby a priblížil, ako nás modlitba otvára Najsvätejšej Trojici.

Nie všetky modlitby sú rovnaké

„,Pane, nauč nás modliť sa‘ (Lk 11, 1) – v tejto prosbe apoštolov adresovanej Učiteľovi, ktorú sme často spomínali v priebehu týchto katechéz, je všetko to tápanie človeka, jeho opakované pokusy, často neúspešné, obrátiť sa na Stvoriteľa.

Nie všetky modlitby sú rovnaké a nie všetky sú vhodné. Samotná Biblia dosvedčuje zlé výsledky viacerých modlitieb, ktoré sú odmietnuté. Boh možno neraz nie je spokojný s našimi modlitbami, a my si to ani nevšimneme.

Boh hľadí na ruky toho, kto sa modlí: aby boli čisté, hoci by ich aj nebolo potrebné umývať, je však potrebné strániť sa zlých skutkov. Svätý František sa modlieval: Nullus homo ène dignu te mentovare, čiže žiaden človek nie je hoden vysloviť tvoje meno (Pieseň brata slnka).“

Iba kresťanský Boh má starosť o ľudí

„Azda to najdojemnejšie uznanie chudoby našej modlitby vyslovili pery rímskeho stotníka, ktorý jedného dňa prosil Ježiša, aby uzdravil jeho chorého sluhu. Cítil sa úplne neadekvátny: nebol Židom, bol dôstojníkom nenávideného okupačného vojska.

Avšak starosť o sluhu ho núti odvážiť sa a hovorí: ,Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie‘ (Mt 8, 8). Je to veta, ktorú aj my opakujeme pri každej eucharistickej liturgii.

Zhovárať sa s Bohom je milosť; my nie sme toho hodní, nemáme žiadne právo, na ktorom by sme si mohli zakladať, pokrivkávame každým slovom a každou myšlienkou. Ale Ježiš je bránou, ktorá nás otvára dialógu s Bohom.

Prečo by mal byť človek milovaný Bohom? Neexistujú zreteľné dôvody, žiadna úmernosť. Tiež je pravda, že v značnej časti mytológií sa neuvažuje nad prípadom takého boha, ktorý by sa trápil nad ľudskými záležitosťami; naopak, tie sú otravné a nudné.

Niektorí filozofi hovoria, že Boh môže myslieť jedine na seba. Ledaže sme to my ľudia, čo sa snažíme zapôsobiť na božstvo a potešiť jeho oči. Z toho vyplýva povinnosť náboženstva, s procesiou obetí a pobožností, ktoré treba neustále prinášať, aby sme si naklonili nemého a ľahostajného boha. Niet tam dialógu.

Jedine Ježiš to bol, pred Ježišom to bolo jedine zjavenie Boha Mojžišovi, keď sa Boh predstavil; bola to jedine Biblia, čo nám otvorila cestu dialógu s Bohom.“

Ježiš nám zjavuje srdce Boha

„Boh, ktorý miluje človeka – my by sme nikdy nemali odvahu uveriť tomu, ak by sme nepoznali Ježiša. Poznanie Ježiša nám to dalo pochopiť, zjavilo nám to. Je to škandál, ktorý nachádzame vyrytý v podobenstve o milosrdnom otcovi či v podobenstve o pastierovi, ktorý sa vydá hľadať stratenú ovcu.

Príbehy tohto druhu by sme nemohli vymyslieť, ani ich pochopiť, ak by sme nestretli Ježiša. Ktorý Boh je ochotný zomrieť pre ľudí? Ktorý Boh miluje vždy a trpezlivo, bez nároku, že aj on bude na oplátku milovaný? Ktorý Boh prijíma hroznú nevďačnosť syna, ktorý ho už vopred žiada o dedičstvo a odchádza z domu premrhajúc všetko?

Je to Ježiš, kto nám zjavuje srdce Boha. Takto nám Ježiš svojím životom rozpráva, do akej miery je Boh Otcom. Tam Pater nemo: Nik nie je Otcom ako on. Je to otcovstvo, ktoré je blízkosťou, súcitom a nehou. Nezabudnime na tieto tri slová, ktoré sú Božím štýlom: blízkosť, súcit a neha.

Je to spôsob vyjadrenia jeho otcovstva voči nám. My si len s námahou a len z veľkej diaľky predstavujeme lásku, ktorou je Najsvätejšia Trojica preplnená, a aká hlbina vzájomnej dobroprajnosti existuje medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Východné ikony nám dávajú vnímať niečo z tohto tajomstva, ktoré je pôvodom a radosťou celého vesmíru.“

Prosba o modlitbu

Pápež pripomenul aj svoju 33. apoštolskú cestu, ktorá ho už v piatok povedie do Iraku. Veriacich poprosil o sprevádzanie v modlitbe: „Prosím vás, aby ste modlitbou sprevádzali túto apoštolskú cestu, aby sa mohla uskutočniť tým najlepším spôsobom a priniesť vytúžené ovocie. Iracký ľud nás očakáva.“