Božia láska predchádza zákon

„Pokračujeme v prikázaniach, ktoré - ako sme povedali - skôr než prikázaniami, sú slovami Boha pre jeho ľud, aby dobre kráčal. Sú láskyplnými slovami Otca. Tých desať slov začína takto: ,Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva′ (Ex 20, 2).

Zdalo by sa, že tento začiatok nesúvisí s tými v plnom zmysle zákonmi, ktoré po ňom nasledujú. Avšak nie je to tak.“

Boh najprv dáva, potom vyžaduje
„Prečo je tu teda toto vyhlásenie, ktoré Boh dáva o sebe samom a o oslobodení ľudu? Pretože na vrch Sinaj sa prichádza po prekročení Červeného mora: Boh Izraela najprv zachraňuje, potom vyžaduje dôveru.

Desatoro sa teda začína Božou veľkodušnosťou. Boh nikdy nevyžaduje veci bez toho, aby prv neobdaroval. Najprv zachraňuje, najprv dáva, potom vyžaduje. Takýto je náš Otec, dobrý Boh.

A pochopme dôležitosť toho prvého vyhlásenia: ,Ja som Pán, tvoj Boh′ (Ex 20, 2). Je tu privlastňovacie zámeno, je tu vzťah, je tu vyjadrená príslušnosť. Boh nie je kýmsi cudzím – je to tvoj Boh.

Toto dáva svetlo celému Desatoru a odhaľuje aj tajomstvo kresťanského konania. Kristus je Otcovým milovaným a touto láskou miluje aj nás. Nezačína sám od seba, ale od Otca. Často krát naše konanie zlyháva, pretože začíname od seba samých a nie od vďačnosti. A ten, kto začína sám od seba, kam až zájde?... K sebe samému!

Je neschopný kráčať cestou, vracia sa k sebe. Je to práve ten egoistický postoj, o ktorom sa žartovne hovorí: Tento človek je samé ja, ja, ja, so mnou a pre mňa. Začína od seba a vracia sa k sebe.“

Vzťah je pred zákonom
„Kresťanský život je predovšetkým odpoveďou vďačnosti veľkodušnému Otcovi. Tí kresťania, čo sa riadia jedine povinnosťami prezrádzajú, že nemajú osobnú skúsenosť s tým Bohom, ktorý je náš.

Základom tejto povinnosti je láska Boha Otca, ktorý najprv dáva, až potom prikazuje. Postaviť zákon pred vzťah nepomáha napredovaniu vo viere. Ako môže mladý človek túžiť po tom, aby bol kresťanom, ak začíname od povinností, záväzkov, dôslednosti, a nie od oslobodenia?

Veď byť kresťanom je cestou oslobodzovania!

Prikázania ťa oslobodzujú od vlastného egoizmu. A oslobodzujú ťa preto, lebo je tu Božia láska, ktorá ťa vedie vpred. Kresťanská formácia sa nezakladá na sile vôle, ale na prijatí spásy; na tom, že sa necháme milovať.

Boh zachraňuje svoj ľud v Červenom mori, potom mu na Sinaji hovorí to, čo má robiť. No tento ľud vie, že všetky tieto veci robí preto, lebo bol zachránený Otcom, ktorý ho miluje.“

Boh nás oslobodzuje
„Vďačnosť je charakteristickou črtou srdca, ktoré navštívil Duch Svätý. Aby sme poslúchali Boha, je potrebné predovšetkým pamätať na jeho dobrodenia. Svätý Bazil hovorí: ,Kto nenechá tieto dobrodenia upadnúť do zabudnutia, smeruje k dobrej čnosti a ku každému dielu spravodlivosti′ (Krátke pravidlá, 56). Kam nás toto všetko vedie?

K precvičovaniu pamäti: koľko pekných vecí vykonal Boh pre každého z nás! Aký štedrý je náš nebeský Otec!

Teraz by som vám chcel navrhnúť jedno malé cvičenie v tichu. Každý z nás nech si odpovie vo svojom srdci: Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? A predsa niekto môže cítiť, že ešte skutočne neprežil skúsenosť oslobodenia Bohom.

Môže sa stať, že pri pohľade do vlastného vnútra nájdeme len zmysel pre povinnosť, akúsi spiritualitu sluhov, a nie synov. Čo v tomto prípade robiť? To, čo robil vyvolený ľud.

Kniha Exodus hovorí: ,Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. A Boh zhliadol na Izraelitov, a ujal sa ich′ (Ex 2, 23 - 25). Boh na mňa myslí.

Oslobodzujúca činnosť Boha postavená na začiatok Desatora – čiže prikázaní – je odpoveďou na tento nárek. My sa nezachraňujeme sami, avšak od nás môže vyjsť volanie o pomoc: Pane, zachráň ma; Pane, ukáž mi cestu; Pane, pohlaď ma; Pane, daj mi trochu radosti.

Toto je volanie prosiace o pomoc. Je to na nás, aby sme prosili o oslobodenie od egoizmu, hriechu, od okov otroctva. Toto volanie je dôležité, je to modlitba, je to uvedomovanie si toho, čo je v nás ešte utláčané a neoslobodené. V našej duši je mnoho neoslobodených vecí.“