Cesta, ktorá otvorila dvere do spoločnosti

Štvrtého októbra 1962 odcestoval pápež Ján XXIII. vlakom na púť do Loreta a cestou späť sa zastavil v Assisi. Išlo o začiatok éry autentickej revolúcie vo vzťahoch medzi Cirkvou a veriacimi. Po viac ako storočí to bola prvá cesta pápeža. Bolo to niečo také šokujúce, ako keď si pápež Ján Pavol II. vyšiel na lyžovačku.
Ľudovít Malík 13.07.2021
Cesta, ktorá otvorila dvere do spoločnosti

Pápež Ján XXIII. v okne vlaku, ktorý ho viezol ako pútnika z Vatikánu do Loreta a Assisi, čím začal novú éru vzťahov medzi pápežstvom a Božím ľudom. Snímka: profimedia.sk

V období, keď ľudia boli ešte fascinovaní vlakovým spojením, mohli ste ísť na stanicu a bežať v ústrety prichádzajúcim vagónom, aby ste ako prvý uvideli tvár známeho človeka, vykúkajúcu z okna, a tak ho radostne privítali, napriek hlučnému škripotu bŕzd.

Pravdaže, takto ste mohli privítať i svojho farára, ktorý sa vrátil z cesty. V roku 1962 z vlaku na železničnej stanici vystúpil pápež.

Púť do Loreta a Assisi

Tlačové stredisko Svätej stolice vydalo 2. októbra 1962 prekvapujúce oficiálne komuniké.

„V súvislosti s blížiacim sa Druhým vatikánskym ekumenickým koncilom sa najvyšší pontifex rozhodol ísť na púť do Loreta vo štvrtok 4. októbra, na sviatok svätého Františka z Assisi, a na spiatočnej ceste sa zastaviť v meste Assisi.“

Dobrý šéfredaktor sa nedá zaskočiť, jeho schopnosti sa merajú aj tým, že vie v okamihu zmobilizovať celú redakciu. Dobrý reportér vie, že musí rýchle bežať, nechať svoj nedojedený obed alebo prerušiť spánok, ak si to udalosti vyžadujú.

Pápež nasadol na vlak a odišiel do Loreta a Assisi. Celý mediálny svet sa zbláznil. Pokrytie podujatia si vyžadovalo okamžité zapojenie veľkého počtu novinárov, čo sa dalo ľahko dosiahnuť.

Ale pochopenie tejto udalosti a jej dosahu si vyžadovalo pokoj potrebný na premýšľanie. A to už bolo trochu náročnejšie aj pre najlepších novinárov vtedajšieho obdobia.

Začala sa éra pápežských ciest

Začínala sa nová éra a s cestujúcim pápežom sa aj myšlienky šírili rýchlo. Stanica svätého Petra, ktorá sa dovtedy považovala za okrajový, ba priam zbytočný výsledok konkordátu, sa ocitla v centre sveta.

Z malej vatikánskej stanice odišiel prvý vlak so samotným pápežom do mesta Ancona. Nasledovalo mnoho ďalších staníc od Trastevere po Narni, Terni, Foligno, Fabriano, Falconara, Loreto, Assisi.

Talianske štátne železnice zabezpečili pre najslávnejšieho cestujúceho vo svojej histórii desať vozňov a maximálne pohodlie. K dispozícii bolo niekoľko salónikov, pripravené bolo aj kľačadlo z červeného zamatu. Hoci na jeseň ešte stále svietilo teplé slnko, jeden vagón na čele zaručoval vykurovanie celej súpravy. Posledný vozeň sa postaral o bezpečnosť pápeža a kardinálov.

Ján XXIII. nemal možnosť vyskúšať si všetok komfort. Väčšinu cesty prakticky strávil v stoji pri okne. Ako prví pochopili začiatok novej éry pápežských ciest všetci tí, ktorí sa ponáhľali na rôzne stanice, aby vyšli v ústrety vlaku, v ktorom mohli vidieť pápežovu tvár, a tak ho vítali ako prví, radostne a hlasno.

Reportéri a kameramani boli ohromení neočakávaným nadšením. Ľudia bežiaci po nástupištiach pozdĺž trate si vybojovali hlavnú úlohu, o ktorej navždy svedčí čiernobiely film z daného dňa.

Dav ľudí sa v každej fáze zväčšoval, ale Ján XXIII. sa k nim nikdy nesprával ako k davu, naopak, zdalo sa, že uprostred toľkých hláv dokáže vidieť jednotlivca a hovoriť s ním, ako keby bol jeho farárom alebo priateľom.

Bežať na každú stanicu bol spôsob, ako byť účastníkom tejto udalosti, takmer ako keby ste prešli úsek cesty s Jánom XXIII. Nie, to už neboli davy zhromaždené, aby prijali posolstvo. Boli to mnohí protagonisti, ktorí prežívali spoločné emócie.

Petrov nástupca uprostred spoločnosti

Éra pápežských ciest sa začala prvou cestou v zmysle svätého Františka, ktorý sa v roku 1219 vydal z Ancony k sultánovi Kamilovi Al-Malikovi. Akokoľvek výnimočný bol estetický prvok tejto cesty, okamžite bolo jasné, že nejde len o prechod cez územie, cez mestá a obce, cez obrobené polia a lesy, cez rieky a mosty.

Po odchode z Ríma prechádzal pápežov vlak nielen Talianskom, ale aj spoločnosťou, jej problémami, politikou, prácou, dokonca sa stretol s ľudským svedomím, ktoré otupil strach z nového, odlišného, z budúcnosti.

Taliansko sa pozeralo z balkóna na hospodársky rozmach, ktorý oživoval osud Európy po ťažkých vojnách, a predsa Ján XXIII. pri ohlasovaní ďalšieho koncilu na Vianoce povedal: „Cirkev je dnes svedkom pretrvávajúcej krízy v spoločnosti. Zatiaľ čo ľudstvo stojí na prelome novej éry, Cirkev čakajú úlohy nesmiernej závažnosti a rozsahu ako v najtragickejších epochách jej dejín.“

Boli to prorocké slová. Ako sa pápež postupne blížil k Loretu, ľudia na neho čakali už aj na lúkach pozdĺž železničnej trate. Kadiaľ prechádzal, tam zneli zvony. Reportéri, ktorí mapovali aktuálne dianie počas tohto dňa, tvrdili, že dokonca počuli sirény niektorých tovární.

Pochopiť a byť pochopený

Cestovať znamená stretnúť sa; a aby sme sa porozprávali, musíme ísť v ústrety druhému a snažiť sa ho pochopiť. Okrem sympatií a mnohých zásluh mal Ján XXIII. aj dar jednoduchosti. Alebo to možno nebol dar, ale ustavičná snaha pochopiť a byť pochopený.

Vo vlaku, ktorý 4. októbra 1962 viezol pápeža Jána XXIII., už existovalo „nádvorie hľadajúcich“, existovala vôľa viesť dialóg s neveriacimi – to, čo poznáme ako „Františkovo nádvorie“ z roku 2012 v Assisi.

Skoro šesťdesiat rokov od tejto prvej cesty nie je príliš dlhý čas, ale dialóg je stále jedinou cestou pre jednotlivca i spoločnosť. Ján XXIII. touto svojou cestou otvoril nasledujúcim pápežom možnosti, ako viesť dialóg s ktoroukoľvek časťou ľudskej spoločnosti.