Cez žalmy hovoríme s Bohom

Generálna audiencia sa pre premenlivé počasie opäť konala v Aule Pavla VI.

Tentoraz však pápež František prešiel centrálnou uličkou haly bez toho, aby sa približoval k pútnikom, v dôsledku sprísnených zdravotných opatrení. Ako vysvetlil, túži po osobnom kontakte s veriacimi, tí sa však zvyčajne hromadne nahrnú k zábradliu a riskujú tak prípadné šírenie nákazy.

Kniha žalmov

„Pri čítaní Biblie narazíme rad-radom na modlitby rôzneho druhu. Ale nájdeme aj knihu zloženú čisto z modlitieb; knihu, ktorá sa stala ,vlasťou, cvičiskom a domovom̒ nespočetných ľudí modlitby. Ide o Knihu žalmov. Je to 150 žalmov, ktoré slúžia na modlitbu.

Kniha žalmov patrí medzi múdroslovné spisy, pretože sprostredkúva umenie modlitby cez skúsenosť dialógu s Bohom. V žalmoch nachádzame všetky ľudské pocity: radosti, bolesti, pochybnosti, nádeje či trpkosti, ktoré podfarbujú náš život. 

Katechizmus potvrdzuje, že každý žalm ,je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias' (KKC, 2588). Opätovným čítaním žalmov sa učíme jazyku modlitby.

Boh Otec so svojím Duchom nimi totiž inšpiroval srdce kráľa Dávida a ďalších modliacich sa, aby naučil každého muža a ženu, ako ho chváliť, ako mu ďakovať a prosiť ho, ako ho vzývať v radosti i v bolesti, ako vypovedať obdiv nad jeho dielami a jeho Zákonom.

Žalmy sú skrátka slovo Božie, ktoré my ľudia používame, aby sme s Bohom hovorili.“

Dokedy, Pane?

„V tejto knihe nestretáme éterické bytosti, osoby abstraktné, ľudí, ktorí si pletú modlitbu s akýmsi estetickým alebo odcudzujúcim prežívaním. Žalmy nie sú texty zrodené na písacom stole; sú to invokácie, často dramatické, ktoré pramenia z ozajstnej existencie.

Aby sme sa ich modlili, stačí byť tým, čím sme. Nesmieme zabudnúť, že aby sme sa dobre modlili, musíme sa modliť takí, akí sme, nie s nejakým mejkapom. Netreba si dušu nalíčiť, aby sme sa modlili.

V žalmoch počujeme hlasy modliacich sa ľudí z mäsa a kostí, ktorých život - tak ako život každého - je obťažkaný problémami, námahami, neistotami. Žalmista toto utrpenie radikálne nepopiera; vie, že to patrí k životu. V žalmoch sa však utrpenie premieňa na otázku. Ide od utrpenia k pýtaniu sa.

A medzi mnohými otázkami je jedna, ktorá zostáva visieť vo vzduchu ako neutíchajúce volanie, ktoré prechádza celou knihou zo strany na stranu. Jedna otázka, ktorú opakujeme mnohokrát: Dokedy, Pane? Dokedy?

Každá bolesť sa dovoláva oslobodenia, každá slza volá po utešení, každá rana vyčkáva uzdravenie, každé krivé obvinenie oslobodzujúci rozsudok.“

Žalmy sú volaním

„Neustálym kladením podobných otázok nás žalmy učia nebyť pasívni k bolesti a pripomínajú nám, že život nie je zachránený, pokiaľ nie je uzdravený. Existencia človeka je ako vánok, jeho príbeh je prchavý, ale modliaci sa človek vie, že je v očiach Boha vzácny, a preto má zmysel volať. A toto je dôležité.

Keď sa modlíme, robíme to preto, lebo vieme, že sme vzácni v očiach Boha. Je to milosť Ducha Svätého, ktorý nám zvnútra vnuká toto vedomie: že sme vzácni v Božích očiach. A pre toto sme spôsobilí modliť sa.

Modlitba žalmov je svedectvom tohto volania; volania mnohorakého, pretože v živote bolesť nadobúda tisíce podôb; nesie meno choroby, nenávisti, vojny, prenasledovania, nedôvery. Až po najvyššie pohoršenie, čiže smrť. Smrť sa v Žaltári javí ako ten najnezmyselnejší nepriateľ človeka.

Ktorý zločin si zaslúži taký krutý trest, ktorý vedie k zničeniu a ku koncu? Človek, ktorý sa modlí žalmy, prosí Boha, aby zasiahol tam, kde sú všetky ľudské úsilia márne. Preto je modlitba už sama osebe začiatkom a cestou spásy.

Všetci trpia na tomto svete; či už niekto verí v Boha, alebo ho odmieta. Ale v Žaltári sa bolesť stáva vzťahom, pomerom; volaním o pomoc, čakajúcim na zachytenie ucha, ktoré by počulo.

Nemôže zostať bez zmyslu, bez účelu. Ani bolesti, ktoré znášame, nemôžu byť iba špecifickými prípadmi univerzálneho zákona; vždy sú to moje slzy. Všetky bolesti ľudí sú pre Boha posvätné.

Takto sa modlí žalmista: ,Ty vieš, koľko ráz som musel utekať: pozbieraj moje slzy do svojich nádob; či nie sú zapísané v tvojich účtoch?' (Ž 56, 9).

Pred Bohom nie sme neznámi, nie sme len čísla. Sme tváre a srdcia, Boh pozná každého jedného po mene.“