Cieľovou destináciou Pavla VI. bol svet

Pápež Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini (1897 – 1978), bol prvým pápežom v súčasných dejinách, ktorý sa vydal na zahraničné apoštolské cesty. Bolo to niečo dovtedy neslýchané. A rovnako aj organizačne veľmi náročné.

Stačí spomenúť, že pred 57 rokmi, keď odcestoval na svoju prvú zahraničnú cestu, nebolo také jednoduché cestovať z kontinentu na kontinent. Lietadlá nemali taký dolet. Mediálne pokrytie bolo oveľa zložitejšie, sociálne siete so streamovaným videom ešte neexistovali ani v snoch.

Pápež však chcel byť s ľuďmi, preto sa medzi nich vybral. Hneď prvá cesta ho priviedla do Svätej zeme a zaznamenala obrovský ohlas.

Jordánsko a Izrael

V januári 1964 (4. – 6. januára) pricestoval Pavol VI. do Svätej zeme. Bola to historická cesta a historické dni. Opis cesty a jednotlivých zastávok i pápežových gest vtedajšími novinármi dnes pôsobí neuveriteľne, no zároveň doslova strhujúco.

Na záver prác druhého zasadania Druhého vatikánskeho koncilu 4. decembra 1963 pápež Pavol VI. prekvapujúco povedal koncilovým otcom, vtedy pápeži o sebe hovorili v prvej osobe množného čísla – pluralis maiestaticus (majestátny plurál), tieto slová:

„Radi by sme oznámili zámer, ktorý sme mali už dlho na mysli. Sme presvedčení, že na dosiahnutie dobrého výsledku koncilu treba vzniesť zbožné prosby, znásobiť skutky, a tak po zrelej úvahe a mnohých modlitbách k Bohu sme sa rozhodli ísť ako pútnik do tej krajiny, vlasti nášho Pána Ježiša Krista. S úmyslom osobne si pripomenúť hlavné tajomstvá našej spásy, teda vtelenie a vykúpenie.“

Myšlienka návštevy Ježišovej krajiny je zachytená v ručne písanej poznámke pápeža z 21. septembra 1963: „Po dlhom uvažovaní a vzývaní Božieho svetla sa zdá potrebné preskúmať, či a ako je možná návšteva pápeža na svätých miestach v Palestíne.

Táto púť by mala byť veľmi krátka, mala by mať charakter jednoduchosti, zbožnosti, pokánia a lásky.“ Je to jediná z ciest Pavla VI., ktorá nemá svoj dôvod v konkrétnej okolnosti alebo udalosti, ktorú treba osláviť, a pápež nemal ani oficiálne pozvanie občianskych autorít, tak ako je to dnes.

Davy ľudí

Keď ráno 4. januára 1964 Pavol VI. nastupoval do lietadla DC8 talianskej spoločnosti Alitalia, ktoré malo pri tejto príležitosti chvost vymaľovaný vo farbách pápežskej vlajky, nikto presne netušil, čo ho v Jordánsku a Izraeli čaká.

Po prílete do Ammánu pápeža privítal jordánsky kráľ Husajn. Následne sa sprievod vydal na cestu, aby prekonal sto kilometrov, ktoré delia Ammán od Jeruzalema. Kráľ sledoval pápežovu cestu z paluby malého osobného lietadla. Cestu púšťou lemovalo množstvo ľudí, ktorí čakali na pápeža.

Pavol VI. už z auta zazrel mohutné Sulejmanove múry, ktoré obklopujú Jeruzalem. Auto s vatikánskou vlajkou privítal dav ľudí pri Damaskej bráne. Pavol VI. vystúpil z auta a dovtedy usporiadane čakajúci ľudia za zábradliami ho okamžite obklopili. Snaha ochrankárov, ktorí mali zaručiť bezpečnosť hostí, bola zbytočná.

Jeden z dopisovateľov týždenníka Epoca Domenico Agasso opísal scénu takto: „V strašnej mele, ktorú rozpútal pápežov príchod, sa stalo všetko. Kadidlo, ktoré sa nestihlo ani zapáliť, sa stratilo; patriarchovia, biskupi, ministri a generáli boli zatlačení na múr; jeden monsignor Štátneho sekretariátu bol zrazený palicou arabskej légie, ktorá sa s niekoľkými džípmi snažila dostať k pápežovi, pričom mu vojaci nad hlavou mávali palmovými ratolesťami, palicami a puškami.

A on, Pavol VI., plával v tom mori, obklopený kruhom štyroch alebo piatich vojakov, ktorí sa držali za ruky a chránili ho pred strašným stiskom, ťahali ho a tlačili malými krokmi vždy o niekoľko centimetrov sem a tam, hore a dole.“

Na dobových záberoch je pápež obklopený jordánskymi vojakmi, ako ho vlečú uličkami starého mesta. Bledý, ale usmievavý Pavol VI. dorazil bez zranení do svojho cieľa, k Božiemu hrobu, kde mal sláviť svätú omšu.

V ten večer páter Giulio Bevilacqua, pápežov priateľ, prezradil skupine novinárov zhromaždených pred Apoštolskou delegatúrou v Jeruzaleme, že pred mnohými rokmi sa mu Giovanni Battista Montini zveril so svojím želaním: „Snívam o pápežovi, ktorý žije bez okázalosti dvora a väzenia protokolu.“

Preto Giulio Bevilacqua na záver dodal: „Som presvedčený, že dnes, hoci je ochromený davom, je šťastnejší, ako keď prichádza na Svätopeterské námestie na sedia gestatoria (nosidlá používané pápežmi pri slávnostiach) uprostred halapartní stráží a purpuru kardinálov.“ ň

Podobné scény, ako bolo vidieť v Jeruzaleme, sa odohrali aj na iných miestach, ktoré Pavol VI. navštívil. Na Via dolorosa, ale aj v Betleheme na mieste narodenia Ježiša Krista alebo v Nazarete.

Patriarcha Athenagoras

Pavol VI. okrem putovania po Svätej zemi vykonal aj ďalšie nemenej významné gesto. Večer 5. januára prišiel za ním konštantínopolský patriarcha Athenagoras I. Po stáročiach rozdelenia Cirkvi na Západe a Východe sa stretli a objali ako bratia Peter a Ondrej.

Pápež a patriarcha predniesli modlitbu Otčenáš spolu so svojimi delegáciami v dvoch jazykoch, latinčine a gréčtine. Athenagoras dúfal, že toto stretnutie „bude úsvitom jasného a požehnaného dňa, keď sa budúce generácie budú deliť o ten istý kalich svätého tela a drahej krvi Pána“.

Filmové zábery a fotografie z tohto stretnutia obleteli svet. Na druhý deň 6. januára pápež opätoval Athenagorasovi návštevu z predchádzajúceho večera. Na záver stretnutia pápež a patriarcha prečítali 17. kapitolu Jánovho evanjelia striedavo v gréčtine a latinčine z toho istého výtlačku evanjelia.

Potom sa pomodlili Otčenáš a na záver spoločne požehnali prítomných. O nejaký čas neskôr sa pápež zveril kardinálovi Johannesovi Willebrandsovi: „Nikdy som netušil, že pri takom krátkom stretnutí sa môže zrodiť také hlboké priateľstvo.“ Prvá zahraničná cesta novodobého pápeža vyvrcholila 6. januára 1964.