Cirkev nie je dobročinný spolok

„Tu nachádzame štyri základné charakteristiky cirkevného života: prvou je pozorné počúvanie náuky apoštolov, druhou je ochrana vzájomnej jednoty, treťou lámanie chleba a štvrtou je modlitba.

Ony nám pripomínajú, že existencia Cirkvi má zmysel, ak zostáva pevne zjednotená s Kristom, čiže v spoločenstve, v jeho slove, v Eucharistii a v modlitbe. Je to spôsob, ako sa zjednocujeme s Kristom.

Ohlasovanie a katechéza dosvedčujú slová a činy Učiteľa; usatvičná snaha o bratskú jednotu chráni pred sebectvom a skupinkovaním; lámanie chleba uskutočňuje sviatosť Ježišovej prítomnosti uprostred nás - on nikdy nebude absentovať, v Eucharistii je on sám.

On žije a kráča s nami. A napokon modlitba, ktorá je priestorom na dialóg s Otcom prostredníctvom Krista v Duchu Svätom.

Všetko, čo v Cirkvi rastie mimo týchto súradníc, je bez základov. Nato, aby sme rozlíšili nejakú situáciu, sa musíme spytovať, ako sa v nej uplatňujú tieto štyri súradnice: ohlasovanie, neustále úsilie o bratskú jednotu, láska k blížnemu, lámanie chleba, čiže eucharistický život, a modlitba.

Každú situáciu treba posudzovať vo svetle týchto štyroch súradníc. To, čo do nich nezapadá, nemá ekleziálnosť, nie je to cirkevné. To Boh vytvára Cirkev, nie výnimočnosť jej diel.“

Budúcnosť sveta je v pokore

„Cirkev nie je trh; Cirkev nie je akousi skupinkou podnikateľov, ktorí napredujú s týmto novým podnikom. Cirkev je dielo Ducha Svätého, ktorého nám Ježiš poslal, aby nás zhromažďoval. Cirkev je práve touto prácou Ducha v kresťanskom spoločenstve, v komunitnom živote, v Eucharistii, v modlitbe. ň

A všetko to, čo vyrastá mimo týchto súradníc, je bez základu, je ako dom postavený na piesku. Tým, kto vytvára Cirkev, je Boh, nie vychýrenosť diel.

To, čo naše snahy napĺňa zmyslom, je Ježišovo slovo. Budúcnosť sveta sa buduje v pokore. Niekedy cítim veľký smútok, keď vidím niektoré komunity, ktoré síce v dobrej vôli, no strácajú cestu, pretože si myslia, že budú Cirkev vytvárať zhromaždeniami, akoby bola politickou stranou; čo si väčšina či menšina myslí o tom, o tamtom.

Toto je ako synoda - musíme ísť synodálnou cestou. Ja si kladiem otázku: Ale kde je tam Duch Svätý? Kde je modlitba? Kde je komunitná láska? Kde je Eucharistia?

Bez týchto štyroch súradníc sa Cirkev stáva ľudskou spoločnosťou, akousi politickou stranou – zmeny sa robia, akoby to bol nejaký podnik, pre väčšinu alebo menšinu. Avšak nie je tam Duch Svätý.“

Duch Svätý

„Prítomnosť Ducha Svätého garantujú práve tieto štyri súradnice. Aby sme zhodnotili situáciu, či je cirkevná alebo nie, pýtajme sa na tieto štyri veci: komunitný život, modlitba, Eucharistia, ohlasovanie - ako sa rozvíja život v týchto štyroch súradniciach.

Ak toto chýba, chýba Duch; a ak chýba Duch, budeme pekným humanitárnym združením, dobročinnou organizáciou, ba i stranou, takpovediac cirkevnou - ale nie je to Cirkev. A preto Cirkev nemôže rásť prostredníctvom prozelytizmu ako ktorýkoľvek podnik, ale rastie vďaka príťažlivosti.

A kto uvádza do pohybu príťažlivosť? Duch Svätý. Ak chýba Duch Svätý, ktorý je tým, kto priťahuje k Ježišovi, tam nie je Cirkev. Je to pekný klub priateľov, s dobrými úmyslami, ale nie je to Cirkev, nie je to synodalita.“

Boh dáva lásku, Boh žiada lásku

„Pri čítaní Skutkov apoštolov teda odhaľujeme, akým mocným motorom evanjelizácie sú modlitbové zhromaždenia, kde ten, kto sa na nich zúčastňuje, zakúša naživo Ježišovu prítomnosť a je zachytený Duchom.

Takto je život prvotnej Cirkvi rytmizovaný neustálym sledom slávení, zhromaždení, časov modlitby, ako komunitnej, tak aj osobnej. A je to Duch, ktorý dáva silu kazateľom, ktorí sa vydávajú na cestu a ktorí z lásky k Ježišovi brázdia moria, čelia nebezpečenstvám, podstupujú ponižovania.

Boh dáva lásku, Boh žiada lásku. Toto je ten mystický koreň celého života veriaceho človeka. Modliaci sa prví kresťania, ale aj my, ktorí prichádzame o stáročia neskôr - všetci zažívame tú istú skúsenosť. Všetko rozhýbava Duch Svätý.“