Deľme sa o svoj chlieb

Katechézu o význame prosby Otčenáša o každodenný chlieb predniesol Svätý Otec na Námestí sv. Petra, kde popri prevahe Talianov nechýbali ani slovenskí pútnici. Medzi väčšími skupinami bola farnosť Urmince z okresu Topoľčany, Cirkevné gymnázium sv. Mikuláša v Starej Ľubovni a Cirkevná škola sv. Vincenta de Paul v Topoľčanoch.

Ježiš neignoruje naše prosby
Ako úvod zazneli slová z Matúšovho evanjelia o Ježišovom rozmnožení chlebov (Mt 14, 15 - 19). V úvode katechézy Svätý Otec uviedol, že bude hovoriť o druhej časti Otčenáša, v ktorej predkladáme Bohu naše potreby. A táto druhá časť sa začína slovom chlieb.

„Sväté písmo nám ukazuje, že pre množstvo ľudí sa stretnutie s Ježišom udialo počínajúc od nejakej žiadosti. Ježiš nežiada o štylizované vzývania, naopak, celá ľudská existencia s jej najkonkrétnejšími a každodennými problémami sa môže stať modlitbou. Ježiš nikdy neprejde ľahostajne popri týchto žiadostiach a bolestiach.

Ježiš nás učí prosiť Otca o každodenný chlieb. A učí nás to robiť spolu s mnohými mužmi a ženami, pre ktorých je táto modlitba výkrikom – často držaným v sebe – sprevádzajúcim každodennú úzkosť.

Koľko matiek a otcov aj dnes ide spať s trápením, že nemajú na zajtra dostatok chleba pre svoje deti? Predstavme si túto modlitbu prednesenú nie v bezpečí pohodlného bytu, ale vo vratkej neistote miestnosti, kde sa musíme prispôsobiť, kde chýba to nevyhnutné pre život. Ježišove slová nadobúdajú novú silu.

Kresťanská modlitba sa začína od tejto úrovne. Nie je to cvičenie pre askétov. Vychádza zo skutočnosti, zo srdca a z tela ľudí, ktorí žijú v núdzi a nemajú to nevyhnutné pre život. Ani najvyšší kresťanskí mystici nemôžu odhliadať od jednoduchosti tejto prosby.“

Prosíme o náš chlieb
„Chlieb, o ktorý kresťan prosí v modlitbe, nie je môj chlieb. Dajte pozor na toto - nie je to môj chlieb, je to náš chlieb. Takto to chce Ježiš. Učí nás prosiť oň nielen pre seba samých, ale pre celé bratstvo vo svete.

Ak sa Otčenáš nemodlíme týmto spôsobom, potom prestáva byť kresťanskou modlitbou. Ak Boh je naším Otcom, ako sa môžeme pred neho predstaviť inak než držiac sa vzájomne za ruky? My všetci.

A ak si chlieb, ktorý nám on dáva, kradneme medzi sebou, ako si môžeme hovoriť, že sme jeho deti? Táto modlitba obsahuje postoj empatie, postoj solidarity. V mojom hlade cítim hlad mnohých, a tak sa modlím k Bohu, až kým ich prosba nebude vyslyšaná.

A teraz bude dobre, keď sa trochu pozastavíme a pomyslíme na hladné deti. Pomyslime na deti, ktoré sú v krajinách, kde je vojna; na hladné deti v Jemene, hladné deti v Sýrii, hladné deti v toľkých krajinách, kde niet chleba, v Južnom Sudáne. Myslime na tieto deti a mysliac na ne vyslovme spoločne nahlas modlitbu: Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes.

Chlieb, o ktorý prosíme od Pána v modlitbe, je ten istý,  ktorý nás jedného dňa obviní. Vytkne nám, že sme si málo navykli lámať ho pre blížnych, slabý zvyk deliť sa oň. Bol to chlieb darovaný ľudstvu, a namiesto toho ho zjedol iba niekto; toto láska nemôže zniesť. Naša láska nemôže toto zniesť; ani Božia láska nemôže zniesť toto sebectvo, nepodeliť sa o chlieb.“

Deliť sa o chlieb
„Raz bol veľký zástup ľudí pred Ježišom. Boli to ľudia, ktorí mali hlad. Ježiš sa opýtal, či niekto niečo nemá, a našlo sa len jedno dieťa – chlapec – ochotné podeliť sa o svoje zásoby: päť chlebov a dve ryby.

Ježiš rozmnožil toto veľkorysé gesto. To dieťa pochopilo lekciu Otčenáša - že jedlo nie je súkromný majetok, ale dar Božej prozreteľnosti na podelenie sa, s Božou milosťou.

Ozajstný zázrak uskutočnený Ježišom v ten deň nie je iba rozmnoženie, ktoré je pravdou, ale podelenie sa; dajte to, čo máte, a ja urobím zázrak. On sám rozmnožením toho obetovaného chleba anticipoval obetu seba samého v eucharistickom chlebe.

V skutočnosti iba Eucharistia je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb.“