Dôverujme Bohu

„Zvestovaniu narodenia syna Zachariáš nedokázal uveriť, lebo podľa zákonov prírody niečo také nebolo možné: boli už starí, v pokročilom veku. V dôsledku toho ho Pán urobil nemým po celý čas Alžbetinho tehotenstva. Je to znamenie.

Ale Boh nie je podriadený nášmu uvažovaniu a našim ľudským, obmedzeným schopnostiam. Je potrebné naučiť sa dôverovať a mlčať v kontakte s Božím tajomstvom a rozjímať v pokore a tichu nad jeho konaním, ktoré sa vyjavuje v dejinách a ktoré mnohokrát prekračuje našu predstavivosť.

Celá udalosť narodenia Jána Krstiteľa je obklopená radosťou so zmyslom pre údiv, prekvapenie a vďačnosť. Ľudí pochytila posvätná bázeň pred Bohom. Bratia a sestry, veriaci ľud sa dovtípil, že sa tu odohralo niečo veľké, i keď pokorne a v skrytosti, a pýtal sa: ,Čím len bude tento chlapec?′ (Lk 1, 66). Verný Boží ľud dokáže žiť vieru s radosťou, so zmyslom pre údiv, prekvapenie a vďačnosť.

Všimnime si tento ľud, ako v dobrom pretriasal rečami túto úžasnú vec, tento zázrak narodenia Jána, a robil to s radosťou, so zmyslom pre údiv, prekvapenie a vďačnosť. Majúc to pred očami, spýtajme sa samých seba: Aká je moja viera? Je to viera radostná, alebo je to viera stále rovnaká, bez výrazu? Mám schopnosť žasnúť, keď vidím Pánovo konanie?

Položme si každý z nás tieto otázky v spytovaní svedomia. Lebo Boh je Bohom prekvapení. Rozmýšľajme nad týmito slovami, ktoré sú dušou viery: radosť, zmysel pre údiv, zmysel pre prekvapenie a vďačnosť.“