Eliáš bol človekom modlitby

„V Biblii sa Eliáš objavuje náhle, tajuplne, prichádza z malej, úplne okrajovej dediny, no nakoniec pred očami svojho učeníka Elizea opustí scénu tohto sveta na ohnivom voze, ktorý ho nesie do neba. Je to teda človek bez presného pôvodu, ale predovšetkým bez konca, je unesený do neba.

A z tohto dôvodu sa jeho návrat očakával pred príchodom Mesiáša, ktorému mal byť predchodcom.“

Eliáš, muž čistej viery

„Písmo nám predstavuje Eliáša ako človeka krištáľovo čírej viery. Už v Eliášovom mene je vyjadrené tajomstvo jeho poslania. A bude to tak počas celého jeho života. Eliáš je a bude muž vonkoncom bezúhonný, neschopný nízkych kompromisov. Jeho symbolom je oheň, obraz Božej očisťujúcej sily.

On ako prvý bude podrobený tvrdej skúške, ale zostane verný. Je príkladom všetkých ľudí viery, ktorí poznajú pokušenia a utrpenia, no nespreneveria sa ideálu, pre ktorý sa zrodili.

Modlitba je miazgou, ktorá ustavične živí jeho existenciu. Preto je Eliáš jednou z postáv najmilších mníšskej tradícii a to až natoľko, že si ho niektorí zvolili za duchovného otca života zasväteného Bohu. Eliáš je Boží muž, ktorý sa chopí roly obrancu prvenstva Najvyššieho.“

Eliáš je kontemplatívny človek

„Aj on je však nútený vyrovnať sa s vlastnými slabosťami. Je ťažké povedať, ktoré skúsenosti boli preňho užitočnejšie - či porážka falošných prorokov na vrchu Karmel, či hlboké rozpaky, v ktorých konštatuje, že nie je o nič lepší ako jeho otcovia.

V duši toho, kto sa modlí, je vedomie vlastnej slabosti cennejšie než chvíle vzletu, keď sa zdá, že život je sledom víťazstiev a úspechov.

V modlitbe sa to vždy deje takto: sú chvíle modlitby, ktoré cítime, ako nás dvíhajú nahor aj nadchýnajú; a sú chvíle modlitby bolesti, vyprahnutosti, skúšky. Modlitba je taká – treba umožniť Bohu, aby nás niesol, ale tiež nechať sa šľahať drsnými situáciami i pokušeniami.

Toto je realita prítomná v množstve ďalších starozákonných povolaní i v Novom zákone - pomyslime napríklad na svätého Petra a svätého Pavla. Aj ich život bol taký – strriedali sa v ňom chvíle jasavé s chvíľami ponižovania a utrpenia.

Eliáš je človek kontemplatívneho života a súčasne života činného, keď sa zaoberá udalosťami svojej doby a je schopný konfrontovať sa s kráľom a kráľovnou po tom, čo nechali zabiť Nabota, aby sa zmocnili jeho vinice.

Ako veľmi potrebujeme veriacich, horlivých kresťanov, ktorí by voči osobám, ktoré majú riadiacu zodpovednosť, reagovali s odvahou Eliáša a povedali im: Takto to nejde! Toto je vražda!“

Modlitba ako stretnutie

„Potrebujeme Eliášovho ducha. On nám ukazuje, že v živote toho, kto sa modlí, nesmie existovať dvojkoľajnosť. Treba stáť pred Pánom aj ísť v ústrety bratom, ku ktorým nás posiela.

Modlitba nie je to, že sa uzamkneme s Pánom, aby sme si nalíčili dušu - nie, toto nie je modlitba, toto je fingovanie modlitby. Modlitba znamená stretnúť sa zoči-voči s Bohom a dovoliť Bohu, aby nás poslal slúžiť bratom.

Stránky Biblie nám umožňujú predpokladať, že aj Eliášova viera zaznamenávala pokrok. Aj on v modlitbe rástol a postupne sa v nej cibril. Božia tvár sa mu stávala zreteľnejšou počas jeho kráčania k Bohu v modlitbe.

A to až po dosiahnutie vrcholu v mimoriadnej skúsenosti, keď sa Boh zjavuje Eliášovi na vrchu nie v spaľujúcom ohni, ale v tichom, lahodnom vánku (porov. 1 Kr 19, 12).

Takto sa Boh zjavuje Eliášovi. Práve týmto pokorným znamením komunikuje Boh s Eliášom, ktorý je v tom čase prorokom na úteku; prorokom, ktorý prišiel o svoj pokoj. Boh prichádza v ústrety unavenému mužovi; mužovi, ktorý si myslel, že zlyhal na celej čiare, ale Boh týmto jemným vánkom - vláknom zvučného ticha - vracia do jeho srdca utíšenie a pokoj.

Toto je Eliášov príbeh, ale zdá sa, že je písaný pre nás všetkých. Aj my sa večer môžeme cítiť neužitoční a osamotení. Aj keby sme urobili niečo zlé, aj keby sme sa cítili ohrození a vystrašení, keď sa vrátime pred Boha s modlitbou, ako zázrakom asa nám vráti aj vyrovnanosť a pokoj. Toto je to, čomu nás učí Eliášov príklad.“