Hviezdne nebo nad nami a Písmo v nás

Ján Pavol II. nazval vieru a rozum dvomi krídlami, ktoré povznášajú ľudského ducha. Hoci občas nastanú turbulencie, bez jedného z nich sa zraníme. Pozrime sa na prípad Galilea.
Monika Šimoničová, Zdroj: Nebesia rozprávajú, TK KBS 18.07.2023
Hviezdne nebo nad nami a Písmo v nás

Galileo Galilei (1564 – 1642) ako prvý pozoroval ďalekohľadom oblohu. Na ilustrácii z 19. storočia ukazuje benátskym senátorom Jupiterove mesiace. Snímka: profimedia.sk

Zoberme do rúk ďalekohľad, hoc aj zvinuté noviny, a zacieľme na nebeskú sféru. Fascinujúce! Pred vyše štyristo rokmi to prvýkrát urobil Galileo Galilei. „Som nekonečne vďačný Bohu, ktorý ráčil vybrať si mňa samotného, aby som bol prvý, kto pozoruje také úžasné veci, čo ležali ukryté po všetky minulé veky,“ vyznal v jednom zo svojich listov.

Hoci nám sa už vďaka vyspelej technike zdá bežné pozorovať oblohu, v Galileových časoch to bol veľký objav. Ďalekohľadom obohatil poznatky získané voľným pozorovaním. „Keďže nemohol zniesť hviezdy na Zem, vyniesol Zem k hviezdam,“ povedal George Coyne, SJ, niekdajší riaditeľ Vatikánskeho observatória.

UČITEĽ A VEDEC

Galileo sa narodil do váženej florentskej rodiny. Bol šikovný, mal vzťah k hudbe aj literatúre. Hoci na otcovu žiadosť začal študovať medicínu, láska k vede uňho zvíťazila. Vyučoval geometriu, mechaniku a astronómiu na Univerzite v Padove.

Podľa holandského opisu si zostrojil vlastný ďalekohľad a systematicky pozoroval najmä nočnú oblohu, ale aj Slnko. Z jeho nájdenej korešpondencie srší vášeň a zápal. V zimných mesiacoch na prelome rokov 1609 – 1610 strávil „viac nocí pod pokojnou oblohou než v teple svojej spálne“.

Zistil, že Mesiac má mnoho kráterov a pohorí, že Jupiter má štyri mesiace, ktoré obiehajú okolo neho, objavil fázy Venuše i to, že Slnko má škvrny, a ako prvý rozoznal hviezdy na Mliečnej ceste.

ZEM VERZUS SLNKO

Galileo bol stúpencom Kopernikovho heliocentrizmu od roku 1604. Čas zverejniť svoje objavy nastal až v roku 1610 a rok nato o tom prednášal v Rímskom kolégiu.

Spory však nedali na seba dlho čakať. Geocentrický model sveta sa dovtedy všeobecne akceptoval a bol v súlade s Božím slovom, pričom niektoré výrazy sa vykladali doslovne.

Galileovo učenie, že Slnko je stred vesmíru, považovali za filozoficky absurdné a v rozpore so Svätým písmom. Zabudli, že „Duch Svätý nám chcel ukázať, ako sa do neba dostať, nie ako nebo vyzerá“. Pápež Pavol V. cez kardinála Bellarmína požiadal Galilea, aby sa vzdal svojich názorov a nepropagoval ich.

Po zvolení pápeža Urbana VIII. mal Galileo voľnejšiu cestu. V roku 1632 publikoval persifláž Dialógy o dvoch najväčších systémoch sveta, kde dvaja fiktívni vedci obhajujú svoj názor – a ten „heliocentrický“ z toho vychádza „ako skutočný vedec“.

Dielo priviedlo Galilea pred rímsku inkvizíciu. Vyhlásili, že neposlúchol príkazy, donútili ho zriecť sa svojich názorov a udelili mu trest odňatia slobody, ktorý sa zmenil na domáce väzenie.

KONTRAST I HARMÓNIA

Astronóm Juraj Tóth v rozhovore pre KN 7/2014 pripomenul, že hoci bolo Galileovo učenie a jeho spisy zakázané, heliocentrizmus sa vyučoval na mnohých kresťanských univerzitách. Kresťanskí učenci rozvíjali pokusy, aby dokázali, ako to v skutočnosti s pohybom Zeme je.

Galileo sa rehabilitácie dočkal po 350 rokoch po smrti, a to vďaka pápežovi Jánovi Pavlovi II. Už v prvom roku svojho pontifikátu hovoril o tom, že Galileo musel veľa trpieť zo strany Cirkvi.

Zriadil komisiu odborníkov na preskúmanie jeho prípadu a o desať rokov celú Galileovu záležitosť zhrnul do „vzájomného tragického nepochopenia“, z ktorého pokračoval „mýtus“, prostredníctvom ktorého sa Galileov spor stal pre niektorých symbolom nevyhnutného kontrastu medzi vedou a vierou.

Kardinál Walter Brandmüller, autor knihy Galileo a Cirkev, jedným dychom dodáva, že „jeho meno by v budúcnosti mohlo svedčiť o plodnosti harmónie medzi nimi“.

INOVÁTOR A SYN CIRKVI

V Roku astronómie (2009) Svätá stolica ocenila talianskeho vedca, ktorý otvoril ľudstvu dovtedy nepoznaný svet a rozšíril tak hranice možností.

„Cirkev si ctí osobnosť Galileiho, geniálneho inovátora a svojho syna. Môžeme v ňom vidieť veriaceho, ktorý sa v kontexte doby pokúšal spojiť výsledky svojich vedeckých výskumov s obsahom kresťanskej viery. Pre toto si Galileo zaslúži našu úctu a vďaku.“

Ostáva pre nás inšpiráciou pozerať za horizont, prekonávať zaužívané veci a chápať, že „dve pravdy, viera a veda, si nikdy nemôžu protirečiť, keďže Sväté písmo a príroda vychádzajú spoločne zo Slova“, ako povedal Ján Pavol II.