Kráčame k plnosti slobody

Úvodom k pápežovej katechéze bol úryvok z Listu Galaťanom: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva. Lebo vy ste povolaní pre slobodu“ (Gal 5, 1. 13).

Na našej ceste katechéz o Liste Galaťanom sa nám podarilo zamerať na to, čo svätý apoštol Pavol považuje za ústredné jadro slobody: na skutočnosť, že smrťou a vzkriesením Ježiša Krista sme boli oslobodení z otroctva hriechu a smrti.

Inými slovami, sme slobodní, pretože sme boli oslobodení milosťou – nie zaplatením; boli sme oslobodení láskou, ktorá sa stáva najvyšším a novým zákonom kresťanského života. Sme slobodní, pretože sme boli oslobodení nezištne, bezplatne. Práve toto je kľúčový bod.

Dnes by som chcel zdôrazniť, ako nás táto novosť života otvára na prijatie každého národa a kultúry a zároveň otvára každý národ a kultúru väčšej slobode. Svätý apoštol Pavol hovorí, že pre toho, kto priľne ku Kristovi, už nerozhoduje to, či je Židom alebo pohanom. Rozhoduje len „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6).

Oslobodzujúca novosť

Prijať vieru pre svätého apoštola Pavla neznamená zrieknuť sa jadra kultúr a tradícií, ale len toho, čo môže brániť novosti a čistote evanjelia. Pretože sloboda získaná Pánovou smrťou a zmŕtvychvstaním sa nedostáva do konfliktu s kultúrami a tradíciami – naopak, vnáša do nich evanjeliovú oslobodzujúcu novosť.

Oslobodenie získané krstom nám totiž umožňuje získať plnú dôstojnosť Božích detí, takže zostávame pevne zakorenení vo svojich kultúrnych koreňoch, ale zároveň sa otvárame univerzalizmu viery, ktorá vstupuje do každej kultúry, rozpoznáva prítomné zárodky pravdy a rozvíja ich, a tak privádza k plnosti dobro, ktoré je v nich obsiahnuté.

Prijať, že sme boli oslobodení Kristom – jeho umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním – znamená prijať a priviesť ku skutočnej plnosti aj rôzne tradície každého národa. V povolaní k slobode objavujeme pravý zmysel inkulturácie evanjelia. Aký je tento pravý zmysel?

Byť schopnými ohlasovať dobrú zvesť Krista Spasiteľa, pričom rešpektujeme všetko dobré a pravdivé, čo v kultúrach existuje. Nie je to ľahká vec! Je mnoho pokušení presadiť svoj vlastný model života, akoby bol najrozvinutejší a najlákavejší.

Koľko chýb sa v dejinách evanjelizácie urobilo, keď sa chcel zaviesť jediný kultúrny model. Uniformita ako pravidlo života nie je kresťanská. Jednota áno, uniformita nie.

Zjednotená rozmanitosť

Pavlova vízia slobody je celá osvetlená a zúrodnená tajomstvom Krista, ktorý sa vo svojom vtelení určitým spôsobom zjednotil s každým človekom (porov. GS, 22). A to znamená, že neexistuje uniformita, ale, naopak, rozmanitosť, avšak zjednotená rozmanitosť.

Z toho vyplýva povinnosť rešpektovať kultúrny pôvod každého človeka a vložiť ho do priestoru slobody, ktorý nebude obmedzovaný nijakými požiadavkami, ktoré by diktovala jedna prevládajúca kultúra. Toto je zmysel toho, že sa nazývame katolíkmi, že hovoríme o katolíckej Cirkvi.

Nie je to sociologické označenie, ktoré nás má odlíšiť od ostatných kresťanov. Katolícky je prídavné meno, ktoré znamená univerzálny. Univerzálna Cirkev, teda katolícka, znamená, že samotná Cirkev má vo svojej podstate otvorenosť voči všetkým národom a kultúram všetkých čias, pretože Kristus sa narodil, zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých.

Kultúra sa na druhej strane pre svoju prirodzenosť ustavične mení. Premýšľajme o tom, ako sme povolaní ohlasovať evanjelium v tomto historickom okamihu veľkých kultúrnych zmien, keď sa zdá, že čoraz vyspelejšia technológia má nadvládu.

Ak by sme sa tvárili, že budeme hovoriť o viere tak, ako sme to robili v minulých storočiach, riskovali by sme, že nám viac nové generácie nebudú rozumieť. Sloboda kresťanskej viery – kresťanská sloboda – neznamená statickú víziu života a kultúry, ale dynamickú víziu, aj dynamickú víziu tradície.

Sloboda si od každého z nás vyžaduje, aby sme boli na neustálej ceste a smerovali k jej plnosti. Je to stav pútnikov, ktorí sú v neustálom exode: oslobodení od otroctva, aby kráčali k plnosti slobody. A to je veľký dar, ktorý nám dal Ježiš Kristus.