Modliť sa nie je jednoduché

Svätý Otec sa stretol s veriacimi na Nádvorí sv. Damaza vo Vatikáne. Okolo päťsto veriacich najmä z Talianska, ale aj z iných krajín zdravil, počúval a požehnával, ako prechádzal pozdĺž dvoch sektorov.

Ako úvod ku katechéze zazneli Ježišove slová z Lukášovho evanjelia: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21, 34 – 36).

Roztržitosť

„Modliť sa nie je jednoduché. Je veľa ťažkostí, ktoré pri modlitbe prichádzajú. Je potrebné ich poznať, pomenovať a prekonať. Prvý problém, ktorý je prítomný u toho, kto sa modlí, je roztržitosť. Začneš sa modliť a potom myseľ cestuje, obíde celý svet; tvoje srdce je tam, tvoja myseľ je onam; rozptýlenie pri modlitbe.

Modlitba často koexistuje s roztržitosťou. Ľudská myseľ len s námahou dlhšie zotrvá pri jedinej myšlienke. Všetci zažívame tento neustály vír obrazov a predstáv v ustavičnom pohybe, ktorý nás sprevádza aj počas spánku. A všetci vieme, že nie je dobré dať sa viesť týmto neusporiadaným sklonom.

Roztržitosti nie sú vecou viny, ale je potrebné s nimi bojovať. V dedičstve našej viery je jedna čnosť, na ktorú sa často zabúda, ale ktorá je veľmi prítomná v evanjeliu. Nazýva sa bdelosť. Katechizmus to výslovne spomína v náuke o modlitbe.

Ježiš často prízvukuje učeníkom povinnosť triezveho života, vedeného myšlienkou, že skôr či neskôr príde, tak ako ženích na svadbu alebo pán z cesty. Avšak nepoznáme deň ani čas jeho návratu, preto všetky minúty nášho života sú vzácne a nemajú sa stratiť v roztržitostiach.

V okamihu, ktorý nepoznáme, zaznie hlas nášho Pána; v ten deň budú blahoslavení tí sluhovia, ktorých nájde pracovitých, stále sústredených na to, na čom skutočne záleží; ktorí sa nerozptyľovali púšťaním sa za čímkoľvek, čo upútalo ich myseľ, ale snažili sa kráčať správnou cestou, konať dobro a plniť si svoje povinnosti.“

Suchopárnosť

„Samostatnú debatu si zaslúži čas suchopárnosti. Katechizmus to opisuje takto: ,Srdce sa cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe‘ (KKC, 2731).

Suchopárnosť nám dáva myslieť na Veľký piatok, na noc a celý deň Bielej soboty: Ježiša niet, je v hrobe; Ježiš je mŕtvy; sme sami. A toto je myšlienkové podhubie suchopárnosti. Často nevieme, aké sú dôvody suchopárnosti; môže to závisieť od nás samých, ale aj od Boha, ktorý dovolí isté situácie vonkajšieho či vnútorného života.

Alebo niekedy to môže byť bolenie hlavy alebo podráždený žlčník, ktorý ti bráni vstúpiť do modlitby. Často dobre nepoznáme dôvody. Duchovní učitelia opisujú skúsenosť viery ako neustále striedanie časov útechy a neútechy; chvíľ, v ktorých je všetko jednoduché, zatiaľ čo iné sú poznačené veľkou ťažobou.“

Znechutenosť

„A potom je tu ešte iná vec, duchovná znechutenosť, ďalšia chyba, ďalšia neresť, ktorá je tým opravdivým pokušením proti modlitbe a aj proti kresťanskému životu. Znechutenosť je ,forma depresie zavinená ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca‘ (KKC, 2733).

Je jednou zo siedmich hlavných nerestí, pretože živená domýšľavosťou môže viesť k smrti duše. Ako teda konať v tomto slede nadšenia a malomyseľnosti? Je potrebné sa naučiť stále kráčať. Skutočný pokrok duchovného života nie je v rozmnožovaní extáz, ale v tom, že dokážeme vytrvať v ťažkých časoch.

Všetci svätí prešli týmto tmavým údolím. Veriaci nikdy nevypnú v modlitbe! Tá sa niekedy môže podobať aj modlitbe Jóba, ktorý neprijíma to, aby s ním Boh nakladal nespravodlivo, protestuje a volá ho k súdu.

A aj my, ktorí sme oveľa menej svätí a trpezliví než Jób, vieme, že napokon, na konci času neútechy, v ktorej sme k nebu smerovali nemé výkriky a toľké otázky prečo, Boh nám odpovie.“