Modlitba je centrom života

Generálna audiencia sa podobne ako v predchádzajúcu stredu konala v Aule Pavla VI. a bola opäť bez úvodného kontaktu s pútnikmi zblízka. Na úvod bol prečítaný úryvok z Knihy žalmov:

„Neprávosť našepkáva hriešnikovi v hĺbke jeho srdca; pred jeho očami nieto bázne Božej. Sám sebe lichotí do vlastných očí, aby nemusel poznať svoju neprávosť a zanevrieť na ňu. Slová jeho úst sú neprávosť a klam; prestal už myslieť rozvážne a robiť dobre. 

Pane, tvoje milosrdenstvo siaha po nebesia a tvoja vernosť až k oblakom. Bože, aké vzácne je tvoje milosrdenstvo! Ľudia sa utiekajú do tône tvojich krídel. Opájajú sa blahobytom tvojho domu a pijú z potoka tvojich rozkoší“ (Ž 36, 2 - 4. 6. 8 - 9).

Falošná modlitba

„Dnes dokončíme katechézu o modlitbe podľa žalmov. Predovšetkým si všimnime, že v žalmoch sa často objavuje záporná postava, ktorá predstavuje bezbožníka, čiže toho, čo žije tak, akoby Boha nebolo.

Je to človek bez akéhokoľvek vzťahu k nadprirodzenému, bez akejkoľvek zábrany svojej arogancie, ktorý sa nebojí súdu o tom, ako zmýšľa a ako koná.  

Z tohto dôvodu Žaltár predstavuje modlitbu ako základnú realitu života. Modlitba je záchrana ľudskej bytosti.

Samozrejme, existuje aj modlitba falošná, modlitba konaná iba na ukazovanie sa pred inými. Napríklad u tých, čo chodia na svätú omšu, len aby sa ukázali, že sú katolíci; alebo aby predviedli svoj najnovšie kúpený model, alebo spravili dobrý spoločenský dojem.

Ježiš v tomto ohľade dôrazne napomínal. Ale ak berieme modlitbu v opravdivom duchu, s úprimnosťou a zostupuje nám do srdca, potom nám dáva kontemplovať realitu očami samotného Boha.“

Modlitba ako centrum života

„Keď sa modlíme, každá vec získava hĺbku. Toto je v modlitbe zaujímavé; azda začneme s jemnou vecou, ale v modlitbe dosahuje hĺbku, získava váhu, akoby ju Boh vzal do ruky a premenil. To, čo najmenej poslúži Bohu i človeku, je modliť sa unavujúcim spôsobom, čisto formálne. Modliť sa ako papagáje.

Nie. Modlime sa srdcom. Modlitba je centrom života. Ak je prítomná modlitba, potom aj brat, sestra, nepriateľ sa stávajú dôležitými.

Starodávne príslovie prvých kresťanských mníchov hovorí: ,Požehnaný mních, ktorý si po Bohu ctí všetkých ľudí ako Boha̒ (Evagrius Ponticus, Pojednanie o modlitbe, č. 123). Kto sa klania Bohu, miluje jeho deti. Kto si ctí Boha, ctí si ľudské bytosti.

Preto modlitba nie je nijakým tíšidlom na zmiernenie úzkostí života; alebo v každom prípade modlitba takého druhu určite nie je kresťanská. Je to skôr tak, že modlitba učí každého z nás zodpovednosti. Vidíme to jasne v Otčenáši, ktorý Ježiš naučil svojich učeníkov.

Na učenie sa tomuto spôsobu modlitby je Žaltár veľkou školou. Videli sme, že žalmy nie vždy používajú jemné a láskavé slová a často nesú vtlačené jazvy existencie. Napriek tomu sa všetky tieto modlitby používali najskôr v Jeruzalemskom chráme a potom v synagógach.

Aj žalmy v prvej osobe jednotného čísla, ktoré sa zdôverujú s najintímnejšími myšlienkami a problémami jednotlivca, sú kolektívnym dedičstvom až do tej miery, že sa ich modlia všetci a za všetkých. V modlitbe Žaltára je svet vždy prítomný.“

Pokušenie bezbožnosti

„Jednoducho tam, kde je Boh, musí byť aj človek. Písmo pripúšťa aj prípad osoby, ktorá síce úprimne hľadá Boha, ale stále sa jej nedarí sa s ním stretnúť; avšak tiež potvrdzuje, že odmietnuť slzy chudobných je vždy za cenu toho, že sa nestretneme s Bohom.

Boh neznáša onen ateizmus tých, ktorí popierajú Boží obraz vtlačený do každej ľudskej bytosti. Ten ateizmus každodennosti; verím v Boha, ale od ostatných si držím odstup a dovolím si nenávidieť iných.

Toto je praktický ateizmus. Neuznanie ľudskej bytosti ako obrazu Boha je svätokrádež, je to ohavnosť, je to najhoršia urážka, akú možno spraviť voči chrámu a oltáru.