Modlitba je notovou osnovou melódie života

„Modlitba je dychom života,“ uviedol pápež František v katechéze na generálnej audiencii, ktorá sa v stredu 9. júna konala opäť na Nádvorí sv. Damaza. V poradí 37. katechéza o modlitbe, ktorá bola zároveň už predposlednou časťou cyklu, mala názov Vytrvať v láske.
VN SK 16.06.2021
Modlitba je notovou osnovou melódie života

„Modlitba je akousi notovou osnovou, do ktorej vkladáme melódiu nášho života,“ hovorí pápež František. Snímka: profimedia.sk

„Duchovná cesta ruského pútnika sa začína, keď narazí na vetu svätého Pavla v Prvom liste Solúnčanom: ,Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky‘ (1 Sol 5, 17 – 18). Slovo apoštola zasiahne tohto človeka a on sa pýta, ako by bolo možné modliť sa bez prestania, keďže náš život je rozkúskovaný do toľkých rozličných chvíľ, ktoré nie vždy umožňujú sústredenie.

Touto otázkou sa začína jeho skúmanie, ktoré ho vedie k objaveniu toho, čo sa nazýva modlitba srdca. Spočíva v opakovaní s vierou: ,Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!‘

Jednoduchá, no veľmi pekná modlitba. Je to modlitba, ktorá sa kúsok po kúsku prispôsobuje rytmu dýchania a vinie sa celým dňom. Veď dych sa nikdy nezastaví, ani keď spíme; a modlitba je dychom života.“

Ako je možné udržiavať sa stále v modlitbe

„Katechizmus nám ponúka nádherné citáty prevzaté z dejín spirituality. Nástoja na potrebe nepretržitej modlitby, ktorá je stredobodom kresťanskej existencie. Uvediem niektoré z nich. Mních Evagrius Ponticus tvrdí: ,Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť a postiť sa, ale bez prestania sa modliť stanovil zákon‘ (KKC, 2742).

V kresťanskom živote teda existuje zapálenosť, ktorá sa nesmie vytratiť. Je to trochu ako posvätný oheň, ktorý sa udržiaval v dávnych chrámoch, planul bez prestania a ktorý mali za úlohu udržiavať kňazi. Hľa: aj v nás musí byť posvätný oheň, ktorý ustavične planie a ktorý nemôže byť ničím uhasený.

Svätý Ján Zlatoústy, ďalší duchovný pastier venujúci pozornosť konkrétnemu životu, kázal takto: ,Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni‘ (KKC, 2743).

Ide o kratučké modlitby: ,Pane, zmiluj sa nado mnou. Pane, pomôž mi.‘ Modlitba je akousi notovou osnovou, do ktorej vkladáme melódiu nášho života.“

Práca a modlitba sa dopĺňajú

„Iste, praktizovať tieto princípy nie je jednoduché. Otec a mama, zaneprázdnení tisíckami povinností, môžu cítiť nostalgiu za obdobím života, v ktorom bolo ľahké nájsť pravidelné chvíle a priestory na modlitbu. Potom deti, práca, záležitosti rodinného života, rodičia, ktorí starnú. Človek má dojem, že sa tento kolobeh nikdy nekončí.

Vtedy je dobré myslieť na to, že Boh, náš Otec, ktorý sa musí starať o celý vesmír, pamätá vždy na každého z nás. Takže aj my na neho musíme vždy pamätať! Môžeme si tiež pripomenúť, že v kresťanskom mníšskom živote sa na prácu hľadelo vždy s veľkou úctou, a to nielen kvôli morálnej povinnosti postarať sa o seba a o ostatných, ale aj pre akýsi druh rovnováhy, najmä vnútornej rovnováhy. Späté ruky mnícha majú mozole toho, kto sa zvykne chopiť lopaty a motyky.

V ľudskej bytosti je všetko binárne, dvojčlenné: naše telo je symetrické, máme dve ruky, dve oči, dve nohy. Aj práca a modlitba sa vzájomne dopĺňajú. Modlitba, ktorá je dychom všetkého, zostáva životodarnou kulisou práce, a to aj vo chvíľach, keď nie je vyslovená.

Je neľudské byť taký pohltený prácou, že si viac nenájdeme čas na modlitbu. Zároveň nie je zdravá taká modlitba, ktorá by bola odcudzená, odtrhnutá od života. Modlitba, ktorá nás odvádza od konkrétnosti života, stáva sa spiritualizmom alebo horšie – bezduchým rituálom.

Spomeňme si, že Ježiš potom, ako učeníkom ukázal svoju slávu na vrchu Tábor, nechcel predlžovať ten okamih extázy, ale zostúpil s nimi z vrchu a vrátil sa ku každodennému životu. Pretože táto skúsenosť mala zostať v ich srdciach ako svetlo a sila ich viery; mala byť aj svetlom a silou v dňoch blízkej budúcnosti; v dňoch Pánovho umučenia.

Chvíle venované zotrvávaniu s Bohom oživujú vieru, ktorá nám pomáha v konkrétnosti života, a viera potom zas živí modlitbu bez prestania. V takomto kolobehu prúdiacom medzi vierou, životom a modlitbou sa udržiava plameň kresťanskej lásky, ktorý Boh očakáva od každého z nás.

A zopakujme si jednoduchú modlitbu, ktorú je veľmi dobré opakovať v priebehu dňa: ,Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.‘ Hovoriť si túto modlitbu nepretržite ti pomôže zjednotiť sa s Ježišom.“