Najdlhší pontif ikát bol v búrlivých časoch

Toto malé výročie stojí za to, aby sme sa krátko obzreli za týmto pontifikátom, ktorý bol najdlhším v dejinách Katolíckej cirkvi a počas ktorého prišlo k obrovským zmenám v spoločnosti i v Cirkvi.

Predpovedali mu, že sa stane pápežom

Budúci pápež sa narodil 13. mája 1792 v Senigallii pri Jadranskom mori v strednom Taliansku ako deviate dieťa v chudobnej grófskej rodine. Pri krste dostal meno Giovanni Maria Giambattista Pietro Pellegrino Isidoro.

V rokoch 1802 – 1809 navštevoval piaristickú školu vo Volterre v Toskánsku, po ktorej ho čakali ďalšie štúdiá v Ríme, odkiaľ v roku 1810 odišiel pre politické nepokoje. Do Večného mesta sa vrátil v roku 1814 a chcel sa stať členom (dnes už neexistujúcej) Pápežskej šľachtickej gardy.

Odmietli ho však prijať pre epileptické záchvaty, ktoré v tom čase mal. Vstúpil teda do rímskeho seminára a epileptické príznaky ustúpili.

V tejto súvislosti možno pripomenúť zaujímavú udalosť, ktorá o budúcom rímskom biskupovi veľa vypovedá. Svätý Vincent Pallotti, zakladateľ rehole pallotínov, ktorého raz stretol, mu predpovedal, že sa v budúcnosti stane pápežom a na príhovor Panny Márie Loretánskej sa mu vráti zdravie.

Horlivý pastier

Po vysvätení za kňaza 10. apríla 1819 v Ríme tam aj zostal pôsobiť, neskôr bol dva roky v Čile a v roku 1827 ho Pius VIII. vymenoval za arcibiskupa Spoleta. V roku 1832 sa stal biskupom v Imole, pričom si ponechal titul arcibiskupa.

V oboch diecézach, ktoré viedol, sa stal známym ako horlivý pastier, ktorý sa staral o duchovné a materiálne potreby veriacich a o intelektuálny rozvoj kléru a ktorý šíril najmä úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Konkláve

V roku 1840 bol vymenovaný za kardinála a o šesť rokov neskôr sa zúčastnil na konkláve, ktoré sa konalo 14. júna 1846 – dva týždne po smrti pápeža Gregora XVI. Na konkláve prišlo 50 zo 62 vtedy žijúcich kardinálov.

Zhromaždili sa v Kvirinálskom paláci, ktorý bol v tom čase hlavnou budovou vlády cirkevného štátu a mnohokrát hostil konkláve, no dnes je sídlom prezidentov Talianska. Kardináli, ktorí sa zúčastnili na voľbe pápeža, boli rozdelení na dva tábory: „gregorovcov“ a stúpencov zmierlivejšieho prúdu.

Arcibiskup z Imoly bol medzi účastníkmi konkláve známy, ale nepatril k hlavným favoritom. Nakoniec ho však 16. júna 1846 zvolili za nového pápeža a z úcty k Piovi VII. (1800 – 1823), ktorého si veľmi vážil, prijal meno Pius IX. V čase svojho zvolenia mal niečo vyše 54 rokov a bol najmladším rímskym biskupom od čias Pavla V. (1605 – 1621).

Treba poznamenať, že jedným z 12 kardinálov, ktorí sa na konkláve nezúčastnili, bol milánsky arcibiskup Karl Kajetan von Gaisruck (1769 – 1846), ktorý so sebou niesol námietku rakúskeho cisára Ferdinanda I. proti zvoleniu kardinála Mastai-Ferrettiho do najvyššieho úradu v Cirkvi, ale zo zdravotných dôvodov sa oneskoril a na miesto dorazil až po voľbe pápeža.

Cirkevný štát a Prvý vatikánsky koncil

Ako sa ukázalo, Pia IX. čakal dlhý pontifikát, ktorý spadal do mimoriadne nepokojného obdobia v Európe v druhej polovici 19. storočia. Napriek relatívne mladému veku mal nový pontifex už značné manažérske a pastoračné skúsenosti, bol úprimne a hlboko zbožný, ale chýbalo mu primerané politické vzdelanie.

Mal veľký osobný šarm, bol dôstojný a vtipný zároveň, jemný, ale neústupný, keď to považoval za potrebné. Jeho slabinou bola nervozita a premenlivosť, niekedy až nepredvídateľnosť povahy.

Keď začal vykonávať svoj úrad, Taliani ho mali radi a dokonca ho zbožňovali, ale keď začal vystupovať proti ich snahám o nezávislosť a čoraz viac prejavoval svoj konzervativizmus, mali ho čoraz menej radi, ba až ho nenávideli.

Keď 20. septembra 1870 talianske vojská pod velením Giuseppe Garibaldiho obsadili Rím, čím ukončili existenciu cirkevného štátu, ktorý bol začlenený do zjednoteného Talianska a samotný Rím sa stal jeho hlavným mestom, Pius IX. nechcel túto skutočnosť uznať a všetkých účastníkov invázie do mesta preklial.

Vyhlásil sa za väzňa Vatikánu, hoci úrady novovzniknutého štátu uznali zvrchovanosť a nedotknuteľnosť rímskeho biskupa a poskytli mu slušné životné podmienky.

Vnútri Talianska bol pápež Pius IX. síce porazený, ale na cirkevnej a medzinárodnej úrovni bol jeho pontifikát oveľa úspešnejší. Po niekoľkých rokoch diskusií a konzultácií s biskupmi z celého sveta 8. decembra 1854 vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie.

Veľkou výzvou pre Pia IX. bol takzvaný Kulturkampf, ktorý nariadil Otto von Bismarck v Prusku v roku 1871 a ktorý bol v skutočnosti bojom proti Katolíckej cirkvi. Napriek tvrdým protikatolíckym represáliám v celej krajine sa miestna cirkev nielenže nezrútila, ale naopak, posilnila svoju jednotu a vernosť pápežovi, ktorý bol vtedy na nemeckej pôde uctievaný takmer ako mučeník.

Ôsmeho decembra 1869 sa začal Prvý vatikánsky koncil, ktorý zvolal Pius IX. Zúčastnilo sa na ňom takmer 700 biskupov, ktorí v tom čase pôsobili v Cirkvi. Najdôležitejším plodom tohto zhromaždenia bolo prijatie dogmy o neomylnosti pápeža vo veciach viery a mravov, ktorú sám pápež schválil 18. júla 1870.

Hneď na druhý deň vypukla prusko-francúzska vojna a veľká časť koncilových otcov opustila Rím. Keď 20. septembra 1870 talianska armáda obsadila Rím, rokovanie Prvého vatikánskeho koncilu sa prerušilo a už sa nikdy neobnovilo.

Význam pontifikátu Pia IX.

Pontifikát Pia IX. mal veľký význam pre Cirkev v iných krajinách. Vo Veľkej Británii a Holandsku sa obnovila pôvodná katolícka hierarchia, ktorá tam bola zničená počas reformácie. Veľmi sa rozvinula misijná činnosť Cirkvi na iných kontinentoch, najmä v Latinskej Amerike, ako aj v Afrike a čiastočne v Ázii.

V rokoch 1848 – 1868 Svätá stolica uzavrela celkovo asi 30 konkordátov a iných podobných dohôd so Španielskom, s Ruskom a inými európskymi či americkými krajinami.

Pius IX. zomrel vo Vatikáne 7. februára 1878 vo veku 88 rokov po pontifikáte, ktorý trval 31,5 roka a bol najdlhší v dejinách Cirkvi – aspoň v porovnaní s tými pápežmi, ktorých životopisy a obdobia vlády v Cirkvi sú pomerne presne zdokumentované.

Telesné ostatky Pia IX. spočívali najprv v kryptách Baziliky svätého Petra, ale v roku 1881 ich preniesli do Kostola svätého Vavrinca za hradbami. V roku 1907 Rímska diecéza začala proces jeho blahorečenia, ktorý však bol niekoľkokrát prerušený. Nakoniec ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného 3. septembra 2000.