Nech sa Ježišova modlitba stane aj našou

S niekoľkými stovkami veriacich s rúškami na tvárach sa Svätý Otec stretol v Aule Pavla VI. vo Vatikáne, aj tentoraz bez kontaktu zblízka. Bezpečnostný odstup pápeža si vyžiadala zdravotná situácia v Taliansku, kde v niektorých oblastiach vrátane Ríma prudko stúpajú počty nakazených koronavírusom.

Ako úvod do témy zaznel na začiatku audiencie úryvok z Lukášovho evanjelia: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: ,Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie'“ (Lk 3, 21 - 22).

Ježiš sa modlí s hriešnikmi

„Začiatok Ježišovej verejnej misie sa odohráva pri krste v rieke Jordán. Evanjelisti sa zhodujú v tom, že tejto udalosti pripisujú zásadný význam.

Rozprávajú, ako sa všetci ľudia zhromaždili v modlitbe, a špecifikujú, že toto zhromaždenie malo jasný kajúcny charakter. Ľud išiel za Jánom, aby sa dal pokrstiť na odpustenie hriechov; je tu kajúci charakter, obrátenie.

Prvý verejný skutok Ježiša je teda účasť na hromadnej modlitbe ľudu, ktorý sa dáva pokrstiť; kajúcej modlitbe, kde sa všetci uznávali za hriešnikov. Ježiš sa modlí s hriešnikmi Božieho ľudu. Toto si zapamätajme: Ježiš je spravodlivý, nie je hriešnik.

Ale chcel zostúpiť až k nám hriešnikom a modlí sa s nami; a keď sa my modlíme, on je s nami v modlitbe; je s nami, pretože je v nebi a modlí sa za nás. Ježiš sa stále modlí so svojím ľudom, vždy sa modlí s nami.“

Prišiel pre všetkých

„Ježiš nie je nejakým vzdialeným Bohom, a nemôže ním byť. Vtelenie to zjavilo plným a ľudsky nemysliteľným spôsobom. Takto sa začatím svojho poslania Ježiš stavia na čelo kajúceho ľudu.

Ujíma sa úlohy prelomiť priechod, cez ktorý následne po ňom my všetci musíme mať odvahu prejsť. Tá cesta, to kráčanie je však náročné; no on ide a otvára cestu. V ten deň na brehoch rieky Jordán je teda celé ľudstvo so svojimi nevyslovenými prahnúcimi túžbami po modlitbe.

Je tu predovšetkým ľud hriešnikov: tí, ktorí si mysleli, že nemôžu byť Bohom milovaní; tí, ktorí sa neodvažovali prekročiť prah chrámu; tí, ktorí sa nemodlili, pretože sa necítili byť hodní. Ježiš prišiel pre všetkých, aj pre nich, a začína presne tým, že sa k nim pripája.

Najmä Lukášovo evanjelium zvýrazňuje atmosféru modlitby, v ktorej sa udial Ježišov krst: ,Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo’ (Lk 3, 21).

Modliac sa Ježiš otvára bránu nebies a z toho prielomu zostúpi Duch Svätý. A z výšky hlas oznamuje úžasnú pravdu: ,Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie’ (Lk 3, 22).“

Modlitba si žiada pokoru

„Táto jednoduchá veta ukrýva nesmierny poklad. Dáva pochopiť niečo z Ježišovho tajomstva a jeho Srdca vždy obráteného k Otcovi.

Vo víre života a sveta, ktorý ho príde odsúdiť, ani v tých najtvrdších a najsmutnejších prežívaniach, ktoré bude musieť znášať, ani keď zakúša chvíle, keď nemá kam hlavu skloniť, ani keď sa okolo neho rozpúta nenávisť a prenasledovanie, Ježiš nie je nikdy bez útočiska; prebýva večne v Otcovi.

Táto Ježišova modlitba, ktorá je na brehu rieky Jordán úplne osobná – a taká bude po celý jeho pozemský život, sa na Turíce skrze milosť stane modlitbou všetkých pokrstených v Kristovi. On sám získal tento dar pre nás a pozýva nás modliť sa tak, ako sa modlil on.

Preto ak sa pri modlitbe v niektorý večer cítime slabí a prázdni, ak sa nám zdá, že život bol úplne zbytočný, musíme v tom okamihu prosiť, aby sa Ježišova modlitba stala aj našou. V tej chvíli sa treba zveriť Ježišovi, aby sa modlil za nás.

On sa v tej chvíli pred Otcom modlí za nás, je orodovníkom; ukazuje Otcovi svoje rany kvôli nám. Spoľahnime sa na to!

Ježiš nezostúpil do vôd Jordánu pre seba, ale pre nás všetkých. Bol to celý Boží ľud, čo prichádzal k Jordánu, aby sa modlil, aby žiadal odpustenie, aby sa dal kajúcne pokrstiť. A ako hovorí teológ, prichádzali k Jordánu s obnaženou dušou a bosými nohami. Toto je pokora. Modlitba si žiada pokoru.“