Nie hltať a hrabať, ale deliť sa a darovať

Pápež František ponúkol veriacim meditáciu nad Betlehemom ako domom chleba a ako Dávidovým mestom. V tomto dome chleba sa Pán stretol s ľudstvom, poznamenal Svätý Otec.

Kristus vie, že pre život potrebujeme jedlo, no vie aj to, že potraviny sveta nesýtia srdce. Pápež poukázal na to, že aj prvý hriech sa spája s jedlom. Človek si vzal a jedol.

„Človek sa stal chamtivým a pažravým. Mať, napĺňať sa vecami, to sa zdá pre mnohých zmyslom života. Nenásytná hltavosť sa vinie ľudskými dejinami až k dnešným paradoxom, keď niekoľkí bohato hodujú, a mnohí nemajú chlieb pre život.“

Betlehem mení smer dejín
„Tam, v dome chleba, sa Boh rodí v jasliach, teda v kŕmidle. Akoby nám vravel: hľa tu som pre vás, ako vaše jedlo. Neberie, ale ponúka pokrm; nedáva niečo, ale seba samého.

V Betleheme objavujeme, že Boh nie je niekto, kto berie život, ale ten, kto život dáva. Človeku, ktorý je od počiatku zvyknutý brať a jesť, Ježiš vraví: ,Vezmite a jedzte. Toto je moje telo′ (Mt 26, 26).

Maličké telo betlehemského Dieťaťa dáva nový vzor života: nie hltať a hrabať, ale deliť sa a darovať. Boh sa robí maličkým, aby bol naším jedlom. Keď sa sýtime ním, chlebom života, môžeme sa znovuzrodiť v láske, rozťať špirály nenásytnosti a pažravosti.

Z domu chleba Ježiš privádza človeka domov, aby sa stal príbuzným svojho Boha a bratom svojho blížneho.

Pred jasľami, teda kŕmidlom, môžeme pochopiť, že náš život nesýtia materiálne veci, ale láska: nie pažravosť, ale dobročinnosť; nie hojnosť na vystatovanie sa, ale jednoduchosť, ktorú si treba strážiť.“

Čo je pokrmom môjho života?
„V Betleheme objavujeme, že Boží život prúdi v žilách ľudstva. Ak tento život prijmeme, dejiny sa menia, počnúc od každého z nás. Pretože keď Ježiš mení srdce, centrum života nie je viac moje ja, dychtivé a egoistické, ale on, ktorý sa rodí a žije pre lásku.

Dnes večer, keď sme pozvaní vybrať sa do Betlehema, do domu chleba, spýtajme sa: čo je pokrmom môjho života, bez ktorého nemôžem byť? Je to Pán alebo niečo iné? Potom, keď vstúpime do jaskyne, a všimneme si v nežnej chudobe dieťaťa novú vôňu života, vôňu jednoduchosti, spýtajme sa: naozaj potrebujem veľa vecí, komplikované recepty pre život?

Dokážem sa vzdať množstva nadbytočných príloh, aby som si vybral jednoduchší život? V Betleheme, pri Ježišovi, vidíme ľudí, ktorí tam vykonali cestu - ako Mária, Jozef a pastieri. Ježiš je chlebom na cestu.

Nepáčia sa mu dlhé, lenivé, sedavé zažívania, ale volá nás, aby sme sa svižne zdvihli od stola a išli slúžiť, ako chleby lámané pre druhých. Pýtajme sa teda: lámem na Vianoce svoj chlieb tomu, kto ho nemá?“

Betlehem – Dávidovo mesto
„Dávid tam ešte ako chlapec pásol ovce, a takého si ho Boh vybral, aby sa stal pastierom a vodcom jeho ľudu. Na Vianoce v Dávidovom meste Ježiša vítajú práve pastieri. Počas tej noci, tak hovorí evanjelium, ,sa ich zmocnil veľký strach′ (Lk 2, 9), no anjel im povedal: ,nebojte sa′ (v. 10).

Mnohokrát sa v evanjeliu opakuje toto nebojte sa: zdá sa, akoby to bol refrén Boha, hľadajúceho človeka. Pretože človek od počiatku, pre hriech, má z Boha strach: ,bál som sa... a preto som sa skryl′ (Gn 3, 10), hovorí Adam po hriechu.

Betlehem je liek na strach, pretože napriek nie človeka, tam Boh navždy vraví áno: navždy bude Boh-s-nami. A aby jeho prítomnosť nevzbudzovala strach, robí sa krehkým dieťaťom.

Nebojte sa: nie je to povedané svätým, ale pastierom, jednoduchým ľuďom, ktorí iste v tom čase nevynikali pôvabom ani zbožnosťou. Syn Dávidov prichádza na svet medzi pastiermi, aby nám povedal, že nik viac nie je sám; máme pastiera, ktorý víťazí nad našimi strachmi, a ktorý nás všetkých miluje bez výnimky.“

Miluješ ma?
„Bdelo očakávať, ísť, riskovať, vyrozprávať krásu: to sú gestá lásky. Dobrý pastier, ktorý na Vianoce prichádza dať život ovciam, na Veľkú noc položí Petrovi a prostredníctvom neho nám všetkým konečnú otázku: ,Miluješ ma?′ (Jn 21, 15).

Od odpovede bude závisieť budúcnosť stáda. Dnes v noci sme pozvaní odpovedať, povedať mu aj my: Milujem ťa. Odpoveď každého z nás je podstatná pre celé stádo.

,Poďme teda do Betlehema′ (Lk 2, 15): tak povedali aj urobili pastieri. Aj my, Pane, chceme prísť do Betlehema. Cesta, aj dnes, stúpa nahor: treba prekonať kopec egoizmu, netreba skĺznuť do priepasti svetskosti a konzumizmu.

Chcem prísť do Betlehema, Pane, pretože práve tam na mňa čakáš. A uvedomiť si, že ty, vložený do jasieľ, do kŕmidla, si chlebom môjho života. Zober ma na svoje plecia, dobrý Pastier: tebou milovaný, budem aj ja môcť milovať a vziať za ruku bratov.

Vtedy budú Vianoce, keď ti budem môcť povedať: Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.“