Nikto neujde pred posledným súdom

V nedeľu, keď Cirkev slávila 2. svetový deň chudobných, sa pápež pred modlitbou zamyslel nad úryvkom z Markovho evanjelia, ktorý rozprával o budúcich udalostiach, o tom ako dobre žiť prítomnosť a byť pripravení zložiť účty nášho života.

„Dejiny ľudstva, ako aj osobný dejinný príbeh každého z nás nemožno chápať ako jednoduchú po sebe idúcu následnosť slov a činov, ktoré nemajú nijaký zmysel.

Nemožno si ich ani vysvetľovať vo svetle fatalistickej predstavy, ako keby všetky bolo vopred určené osudom, kde niet miesta pre slobodu a nepripúšťa sa voľba, ktorá by bola výsledkom opravdivého rozhodovania.

V dnešnom evanjeliu Ježiš skôr hovorí, že dejiny ľudstva a jednotlivcov majú svoj účel a cieľ, ktoré majú dosiahnuť: konečné stretnutie s Pánom. Nepoznáme čas ani spôsob, akým sa to udeje; Pán zdôraznil, že o tom nevie nik.

Poznáme však základný princíp, s ktorým máme porovnávať svoj život: ,Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú’ (Mk 13, 31). Toto je skutočný kľúčový bod.

V onen deň každý z nás bude musieť porozumieť, či nechal svoju existenciu prežiariť slovom Božieho Syna, alebo či sa namiesto toho k nemu obrátil chrbtom. Bude to, ako ešte nikdy predtým, chvíľa úplného odovzdania sa do Otcovej lásky a zverenia sa do jeho milosrdenstva.

Nikto pred touto chvíľou neujde, nikto z nás! Chytráctvo, ktoré často používame na vylepšenie si obrazu, akým chceme pôsobiť, už viac nepomôže; rovnako tak ani moc peňazí a ekonomických prostriedkov už nebudeme môcť viac použiť. So sebou si vezmeme len to, čo sme darovali.