Pápežove slová, ktoré otvorili dvere dialógu

Každý Petrov nástupca je iný – už len z dôvodu svojej povahy. A to sa týka aj Benedikta XVI. Nebol zvyknutý vystupovať pred masami a mnohému sa po zvolení za pápeža musel učiť. Ale zahraničné cesty, aj keď boli pre neho fyzicky náročné a vyčerpávajúce, zvládal veľmi dobre.

Všetky kontinenty

Benedikt XVI. absolvoval 24 apoštolských ciest: od prvej do Kolína nad Rýnom na 20. svetové dni mládeže v auguste 2005 až po cestu do Libanonu v septembri 2012. Benedikt XVI. navštívil všetky kontinenty sveta.

Práve vo Svätej zemi, keď sa z vrchu Nebo pozeral na požehnanú krajinu, ktorá zahŕňa Jordánsko, Izrael a palestínske autonómne územia, pripomenul všetkým národom, všetkým krajinám a všetkým náboženstvám, že je dôležité hľadať Božiu tvár.

Tieto slová sú platné aj dnes, najmä pre všetkých, ktorí sa nazývajú veriacimi. „Mojžiš na konci svojej pozemskej púte z diaľky rozjímal o zasľúbenej zemi. Jeho príklad,“ hovorí Benedikt XVI., „nám pripomína, že aj my sme súčasťou nadčasovej púte Božieho ľudu v dejinách. Sme povolaní kráčať v šľapajach prorokov, apoštolov a svätých, plniť poslanie a svedčiť o evanjeliu všeobecnej Božej lásky a milosrdenstva.“

Lectio magistralis v Regensburgu

Ako môžeme vidieť z predchádzajúceho citátu, Benedikt XVI. používal slovo ako kľúčový prvok svojich zahraničných ciest. Niežeby jeho predchodca či nástupca slovo nevyužívali, ale u Benedikta XVI. išlo o výnimočné a skvelé príhovory, v ktorých často zložitú teologickú či filozofickú tému priblížil zrozumiteľným jazykom.

Za jeden z takých príhovorov môžeme označiť lectio magistralis na univerzite v Regensburgu, ktoré predniesol 12. septembra 2006 počas návštevy v rodnom Bavorsku. Téma prednášky Viera, rozum a univerzita – spomienky a zamyslenia vyvolala silné reakcie v západnom a islamskom svete.

Pápež v prednáške ponúkol zamyslenie nad vzťahom medzi vierou a rozumom a zároveň sa postavil proti akémukoľvek násiliu a akejkoľvek „svätej vojne“.

Veta, ktorá vyvolala až násilné reakcie moslimského sveta, bola citátom z dialógu medzi byzantským cisárom Manuelom II. Paleológom a istým vzdelaným moslimom, ktorí spolu hovorili aj na tému svätej vojny:

„Ukáž mi, čo nové priniesol Mohamed, a nájdeš len zlé a nehumánne veci, ako je jeho príkaz mečom šíriť vieru, ktorú hlásal,“ uviedol cisár. Benedikt XVI. v poznámke pod čiarou dodatočne napísal, že sa s týmto výrokom osobne nestotožňuje, ale prehnaná rýchlosť médií a, žiaľ, aj nepochopenie celého pápežovho príhovoru stačili na spustenie vlny kritiky i násilia.

Na tomto mieste nebudeme rozoberať pápežovu prednášku, jedno číslo Katolíckych novín by na to určite nestačilo, ale  ukážeme si, že aj takýto „incident“ môže mať nakoniec pozitívne dôsledky.

Kritika, ale aj dialóg

Ako citovaná veta z prednášky Benedikta XVI., tak aj mnohé iné výroky pápežov, ktoré predniesli počas návštev v zahraničí, vyvolali silnú odozvu. Pápežské cesty totiž nie sú iba o „milých návštevách“ krajín a o vopred dohodnutých diplomatických príhovoroch.

Pápež prichádza na návštevu, a ako to bolo vidieť aj na tomto príklade, vyjadruje sa úplne slobodne. Po lectio magistralis sa spustila neuveriteľná kritika, no najprv zo strany tlače západného sveta a až neskôr zo strany moslimov. Denník New York Times začal tým, že mierneho Nemca predhodil rozvášneným davom v mešitách a v editoriáli žiadal, aby sa Benedikt XVI. ospravedlnil.

V médiách sa hovorilo o prešľape, pápeža obviňovali z netolerancie a jeho konanie sa dávalo do protikladu s konaním Jána Pavla II., pričom sa hodnotilo, že jeho prejav je proti medzináboženskému dialógu. Len málokto v Európe a Amerike obhajoval právo pápeža slobodne sa vyjadrovať.

V moslimskom svete nasledovali násilné protesty, pálenie pápežových podobizní. No na jeho obranu sa neočakávane ozvali predstavitelia islamu z Iránu a napríklad aj Salman Rushdie. Ten v rozhovore pre taliansky týždenník Specchio uviedol, že ho nešokovali pápežove vyjadrenia, ale reakcia známeho liberálneho denníka.

„Bol som šokovaný redakčným článkom v New York Times, ktorý žiadal pápeža, aby sa ospravedlnil, pretože počas prejavu v Regensburgu citoval postavu z 15. storočia, s ktorou nesúhlasil. Prečo žiadať ospravedlnenie za byzantský text?

Nepamätám si, kedy sa niečo podobné stalo naposledy v histórii. Cirkvi trvalo 400 rokov, kým sa ospravedlnila za prípad Galilei, ale svet žiadal ospravedlnenie sa islamu za osem minút.“

Ako to už ale býva, keď nespravodlivá kritika utíchla, pristúpilo sa k dialógu, úprimnému a otvorenému. Známa talianska teologička Ilaria Moraliová v článku na portáli Nádvoria hľadajúcich poukázala na pozitívny dôsledok tejto prednášky.

„Priniesla ovocie v dialógu, ktorý sa uskutočnil v apríli 2007 so skupinou intelektuálov z Iránu. Téma, ktorú si zvolili moslimovia, bola Rozum, viera a násilie. Stretnutie, na ktorom som sa mala možnosť zúčastniť, sa nieslo v znamení úprimného dialógu, ktorý sa nezaobišiel bez bolestivých chvíľ, ktoré sa však prežívali s rešpektom k vzájomným rozdielom v názoroch.“

Počas rokov sa vďaka tomuto príhovoru mohla nastúpiť cesta, ktorá priniesla List 138 predstaviteľov islamu pápežovi a predstaviteľom kresťanov a neskôr viedla k prvému islamsko-kresťanskému fóru vo Vatikáne v roku 2008.

A dnes, o takmer 15 rokov neskôr, tu vďaka pápežovmu príhovoru v Regensburgu máme dobré vzťahy aj s islamskou univerzitou al-Azhar v Egypte. Teda pápežské návštevy chápané ako cesty stretnutia s ľuďmi a ako prostriedky šírenia evanjelia môžu napriek rozličným ťažkostiam priniesť nový vietor do zdanlivo neriešiteľného bezvetria. Azda to tak bude aj na Slovensku.