Počúvanie v pokore

Už v úvode upozorňuje Svätý Otec na to, že „strácame schopnosť počúvať toho, kto je oproti nám, či už v rámci bežných vzťahov, alebo v diskusiách o tých najdôležitejších otázkach občianskeho života“.

Namiesto počúvania sa navzájom hovoríme sami k sebe, skáčeme si do reči, alebo len čakáme, kedy ten druhý skončí, aby sme mu predostreli svoj uhol pohľadu. Počúvanie však vždy vyžaduje čnosť trpezlivosti so schopnosťou dať sa prekvapiť pravdou, lebo „iba údiv umožňuje poznanie“.

Sluch je veľmi dôležitý vo vzťahu s Bohom, pretože Boh k nám hovorí a my mu odpovedáme tým, že počúvame. „Počúvanie zodpovedá pokornému štýlu Boha. Je to činnosť, ktorá dovoľuje Bohu zjavovať sa ako tomu, ktorý slovom vytvoril človeka na svoj obraz a ktorý ho počúva, uznávajúc ho za svojho partnera.“

Bez schopnosti počúvať nie je možné ani „robiť dobrú žurnalistiku. Aby sme mohli ponúknuť solídnu, vyváženú a úplnú informáciu, je potrebné dlho počúvať“, ale tiež vedieť zmeniť svoj názor a  „modifikovať vlastnú východiskovú hypotézu“.

V neposlednom rade je potrebné počúvať sa navzájom aj v Cirkvi. Môžeme tak objaviť „symfonickú Cirkev, v ktorej je každý človek schopný spievať svojím vlastným hlasom a prijímať hlasy iných ako dar, aby sa prejavila harmónia celku, ktorý komponuje Duch Svätý“.