Potrebujeme modlitbu, korene a nádej

Bratia a sestry, dobrý deň! Dnes by som vám chcel rozprávať o apoštolskej ceste do Budapešti a na Slovensko, ktorá sa skončila práve pred týždňom, v stredu 15. septembra. Zhrnul by som to takto: bola to púť modlitby, púť ku koreňom, púť nádeje. Prvou etapou bola Budapešť, kde sa konala záverečná svätá omša medzinárodného eucharistického kongresu, ktorý bol pre pandémiu odložený presne o rok. Na tomto slávení bola veľká účasť.

Modlitbová púť sa skončila na Slovensku na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Aj do Šaštína prišlo veľké množstvo synov a dcér. Moja púť bola teda púťou modlitby v srdci Európy, ktorá sa začala adoráciou a skončila sa ľudovou zbožnosťou. Náš život musí byť taký: klaňať sa, modliť sa, kráčať, putovať, konať pokánie.

A to je zvlášť dôležité na európskom kontinente, kde prítomnosť Boha oslabujeme – vidíme to každý deň – konzumizmom a takzvanými výparmi unifikovaného myslenia: je to vec zvláštna, no skutočná – ovocie zmiešaniny starých i nových ideológií. A toto nás vzďaľuje od dôverného priateľstva s Pánom. Aj v tomto kontexte odpoveď, ktorá uzdravuje, pochádza z modlitby, zo svedectva a z pokornej lásky.

Modlitba bez pamäti neexistuje

Vráťme sa k tejto myšlienke: kresťan má slúžiť. To som videl na stretnutí so svätým Božím ľudom. Čo som videl? Veriaci ľud, ktorý trpel ateistickým prenasledovaním. Videl som to aj v tvárach našich židovských bratov a sestier, s ktorými sme si pripomenuli šoa (holokaust).

Pretože bez pamäti niet modlitby. Modlitba bez pamäti neexistuje. Čo to znamená? Že keď sa modlíme, musíme pamätať na svoj vlastný život, na život svojho národa, na životy toľkých ľudí, ktorí nám robia spoločnosť v meste, v národe; aká bola história. Jeden zo slovenských biskupov – je to už starší človek – mi povedal, keď ma vítal: „Robil som vodiča električky, aby som sa skryl pred komunistami.“

Je skvelý: počas diktatúry, počas prenasledovania, bol tento biskup vodičom električiek. Potom tajne vykonával svoje kňazské „remeslo“ a nikto o tom nevedel. Tak je to počas prenasledovania. Pamätajte: bez pamäti niet modlitby. Modlitba, spomienka na vlastný život, na život svojho národa, na históriu. Pamätať a spomínať – to prospieva a pomáha nám to modliť sa.

Púť ku koreňom

Druhý aspekt: táto cesta bola púťou ku koreňom. Pri stretnutí s bratmi biskupmi – ako v Budapešti, tak i v Bratislave – som sa mohol osobne dotknúť vďačnej spomienky na tieto korene viery a kresťanského života, živé v žiarivom príklade svedkov viery, akými boli kardinál József Mindszenty a kardinál Ján Chryzostom Korec či blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič.

Sú to korene, ktoré siahajú hlboko, až do deviateho storočia k evanjelizačnému dielu svätých bratov Cyrila a Metoda, ktorí túto cestu sprevádzali; boli stálou prítomnosťou. Viackrát som zdôrazňoval, že tieto korene sú stále živé, plné životodarnej miazgy, ktorou je Duch Svätý, a že ich ako také treba zachovať: nie ako muzeálne exponáty, nie ideologizované a využívané v záujme prestíže a moci, na upevnenie uzavretej identity. Nie. To by znamenalo zradiť ich a sterilizovať!

Cyril a Metod pre nás nie sú postavy, ktoré si treba pripomínať, ale vzory, ktoré treba napodobňovať; učitelia, od ktorých sa vždy môžeme učiť duchu a spôsobu evanjelizácie, ako aj občianskej angažovanosti.

Púť nádeje

Tretím aspektom tejto cesty bola púť nádeje. Videl som toľko nádeje v očiach mladých ľudí na nezabudnuteľnom stretnutí na štadióne v Košiciach. Aj to mi dalo nádej, že som videl veľa mladých párov a veľa detí.

A myslel som na demografickú zimu, ktorú zažívame, a na to, že v týchto krajinách prekvitajú mladé páry a deti: je to znamenie nádeje. Najmä v čase pandémie bola táto chvíľa slávenia silným a povzbudzujúcim znamením, aj vďaka prítomnosti mnohých mladých párov a ich detí.

Rovnako silné a prorocké je svedectvo blahoslavenej Anny Kolesárovej, slovenského dievčaťa, ktoré bránilo svoju dôstojnosť pred násilím za cenu života: svedectvo, ktoré je, žiaľ, aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože násilie páchané na ženách je všade otvorenou ranou.

Modlia sa a slúžia

Videl som nádej v mnohých ľuďoch, ktorí sa v tichosti starajú o blížnych. Myslím na Misionárky lásky z centra Betlehem v Bratislave, skvelé sestričky, ktoré prijímajú odvrhnutých ľudí spoločnosti: modlia sa a slúžia, modlia sa a pomáhajú. Veľa sa modlia a pomáhajú bez pretvárky.

Sú to hrdinky tejto civilizácie. Chcel by som, aby sme prejavili vďačnosť Matke Tereze a týmto rehoľným sestrám všetci spoločne: potlesk pre tieto skvelé sestry! Myslím tiež na komunitu Rómov a všetkých, ktorí sa s nimi usilujú o cestu bratstva a začlenenia. Bolo dojímavé zdieľať s rómskou komunitou oslavu – jednoduchú oslavu, preniknutú evanjeliom.

Rómovia sú naši bratia: musíme ich prijímať, musíme im byť nablízku, ako to robia otcovia saleziáni v Košiciach, ktorí sú Rómom veľmi nablízku.

Spoločne

Drahí bratia a sestry, táto nádej, táto evanjeliová nádej, ktorú som mohol vidieť počas cesty, sa uskutoční, stane sa konkrétnou, len ak sa skĺbi s ďalším slovom: spoločne. Nádej nikdy nesklame, nikdy však nejde sama: spoločne.

V Budapešti a na Slovensku sme boli pospolu s rôznymi obradmi Katolíckej cirkvi, spolu s bratmi a sestrami z iných kresťanských denominácií, spolu s našimi židovskými bratmi a sestrami, spolu s veriacimi iných náboženstiev, spolu s tými najslabšími.

Toto je cesta, pretože budúcnosť bude plná nádeje, ak bude spoločná, nie osamotená: to je dôležité.

Jedno veľké „ďakujem“

A po tejto ceste mi v srdci zaznieva jedno veľké „ďakujem“. Ďakujem biskupom, ďakujem občianskym autoritám, ďakujem prezidentovi Maďarska a prezidentke Slovenska, ďakujem všetkým spolupracovníkom pri organizácii, ďakujem mnohým dobrovoľníkom, ďakujem všetkým, ktorí sa modlili. Prosím, pridajte ešte ďalšiu modlitbu, aby semienka zasiate počas tejto cesty priniesli dobré ovocie. Modlime sa za to. Ďakujem.