Povolanie je milosť a poslanie – hovorí pápež na Nedeľu Dobrého pastiera

Drahí bratia a sestry, drahí mladí ľudia!

Už po šesťdesiaty raz slávime Svetový deň modlitieb za duchovné povolania, ktorý vyhlásil svätý Pavol VI. v roku 1964 počas Druhého vatikánskeho koncilu.

Cieľom tejto prozreteľnej iniciatívy je pomôcť členom Božieho ľudu, aby ako osoby i ako spoločenstvo odpovedali na povolanie a poslanie, ktoré Pán zveruje každému z nich v dnešnom svete, s jeho zraneniami i nádejami, jeho výzvami aj úspechmi.

Tento rok vám navrhujem zamýšľať sa a modliť inšpirujúc sa témou Povolanie: milosť a poslanie.

Je to vzácna príležitosť nato, aby sme s úžasom znovu objavili, že Pánovo povolanie je milosť, bezplatný dar, no zároveň záväzok ísť, vychádzať von a prinášať evanjelium.

Sme povolaní k viere, ktorá je svedectvom a ktorá prostredníctvom sviatostí a cirkevného spoločenstva pevne spája život milosti s apoštolátom vo svete.

Kresťan, podnecovaný Duchom Svätým, sa dáva osloviť existenciálnymi perifériami a je citlivý na ľudské drámy, pričom má vždy na pamäti, že misia je Božím dielom a neuskutočňuje sa osamote, ale v cirkevnom spoločenstve, spolu s bratmi a sestrami, ktorí sú vedení pastiermi.

Pretože navždy bolo a bude Božím snom to, aby sme s ním žili v spoločenstve lásky.

Vyvolení ešte pred stvorením sveta

Apoštol Pavol pred nami otvára úžasný horizont: v Kristovi si nás Boh Otec „ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 4 – 5).

To sú slová, ktoré nám umožňujú vidieť život v jeho plnom význame: Boh nás „počal“ na svoj obraz a podobu a chce, aby sme boli jeho deťmi.

Boli sme stvorení Láskou, z lásky a s láskou, a boli sme stvorení, aby sme milovali.

Počas nášho života nás toto povolanie, zapísané v každom vlákne našej bytosti a nesúce tajomstvo šťastia, pôsobením Ducha Svätého oslovuje stále novým spôsobom, osvecuje náš rozum, dodáva energiu našej vôli, napĺňa nás úžasom a rozpaľuje naše srdce.

Niekedy nás dokonca nečakane prekvapí.

Tak to bolo aj u mňa, keď som 21. septembra 1953 cestou na každoročnú študentskú slávnosť pocítil nutkanie vstúpiť do kostola a ísť na spoveď.

Ten deň zmenil môj život a zanechal v ňom stopu, ktorá trvá dodnes.

Božie volanie k sebadarovaniu si však razí cestu postupne, prostredníctvom rôznych situácií: v kontakte s chudobou, vo chvíli modlitby, vďaka jasnému svedectvu evanjelia, čítaniu otvárajúcemu našu myseľ, keď počúvame Božie slovo a vnímame ako sa obracia na nás, v rade brata alebo sestry, ktorí nás sprevádzajú, v čase choroby alebo smútku...

Fantázia Boha, ktorý nás volá, je nekonečná.

A jeho iniciatíva a bezplatný dar čakajú na našu odpoveď.

Povolanie je „prelínaním Božej voľby a ľudskej slobody“, je dynamickým a podnetným vzťahom, ktorého partnermi sú Boh a ľudské srdce.

Tak je dar povolania akoby božským semenom, ktoré klíči v pôde nášho života, otvára nás Bohu a otvára nás druhým, aby sme sa s nimi podelili o nájdený poklad.

To je základná štruktúra toho, čo chápeme pod pojmom povolanie: Boh nás volá tým, že nás miluje, a my mu z vďačnosti odpovedáme láskou.

Spoznávame, že sme milovaní synovia a dcéry toho istého Otca a navzájom sme si bratmi a sestrami.

Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša, keď konečne jasne „uvidela“ túto skutočnosť, zvolala: „Konečne som našla svoje povolanie! Mojím povolaním je láska! Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi. V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem láskou“.

„Ja som misia na tejto zemi“

Ako sme už povedali, Božie povolanie zahŕňa aj poslanie. Neexistuje povolanie bez poslania.

A niet šťastia a plnej sebarealizácie bez toho, aby sme druhým neponúkli nový život, ktorý sme našli.

Božie volanie k láske je skúsenosťou, ktorú nemožno umlčať. „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal,“ zvolal svätý Pavol (1 Kor 9, 16).

A prvý Jánov list sa začína takto: „To, čo sme počuli, videli, na čo sme hľadeli a čoho sme sa dotýkali – teda Slovo, ktoré sa stalo telom – zvestujeme aj vám, aby naša radosť bola úplná“ (porov. 1 Jn 1, 1 – 4).

Pred piatimi rokmi som v apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate takto oslovil každého pokrsteného a pokrstenú: „Aj ty potrebuješ pochopiť celok tvojho života ako poslanie“ (23).

Áno, pretože každý z nás, nikoho nevynímajúc, môže povedať: „Ja som misia na tejto zemi, a preto som na tomto svete“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 273).

Spoločným poslaním nás všetkých kresťanov je: v každej situácii svedčiť radostne, postojmi a slovami, o tom, čo prežívame, keď sme s Ježišom a v jeho spoločenstve, ktorým je Cirkev.

A to sa premieta do skutkov materiálneho a duchovného milosrdenstva, do prívetivého a mierneho životného štýlu, schopného blízkosti, súcitu a nehy, proti prúdu kultúry vyraďovania a ľahostajnosti.

Byť blížnym ako milosrdný Samaritán (porov. Lk 10, 25 – 37) nám umožňuje pochopiť „jadro“ kresťanského povolania: napodobňovať Ježiša Krista, ktorý prišiel slúžiť, a nie dať sa obsluhovať (porov. Mk 10, 45).

Táto misijná činnosť nevyplýva len z našich schopností, úmyslov alebo plánov, ani z našej vôle, dokonca ani z nášho úsilia praktizovať čnosti, ale z hlbokej skúsenosti s Ježišom.

Len vtedy sa môžeme stať svedkami Niekoho, Života, a to z nás robí „apoštolov“.

Vtedy spoznávame, že sme akoby „poznačení na túto misiu osvetľovania, žehnania, oživovania, pozdvihovania, uzdravovania a oslobodzovania“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 273).

Evanjeliovým obrazom tejto skúsenosti sú dvaja učeníci z Emauz.

Po stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa navzájom zverujú: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24, 32).

Na nich môžeme vidieť, čo znamená mať „horiace srdce a kráčajúce nohy“.

To je to, v čo dúfam aj ja v súvislosti s budúcimi Svetovými dňami mládeže v Lisabone, na ktoré sa teším a ktorých motto znie: „Mária vstala a ponáhľala sa“ (porov. Lk 1, 39).

Kiežby sa každý z nás cítil povolaný vstať a náhlivo ísť, s horiacim srdcom!

Spoločne povolaní: zvolaní

Evanjelista Marek rozpráva o chvíli, keď Ježiš povolal k sebe dvanásť učeníkov, každého po mene.

Ustanovil ich, aby zostali s ním a poslal ich kázať, uzdravovať choroby a vyháňať zlých duchov (porov. Mk 3, 13 – 15).

Pán takto položil základy svojho nového spoločenstva.

Dvanásti boli ľudia z rôznych sociálnych vrstiev a rozličných povolaní, pričom nepatrili k najvýznamnejším sociálnym skupinám.

Evanjeliá nám potom hovoria o ďalších povolaniach, napríklad o povolaní sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorých Ježiš posiela po dvoch (porov. Lk 10, 1).

Cirkev je po grécky Ekklesía, teda termín, ktorý znamená: zhromaždenie povolaných ľudí, zvolaných, aby vytvorili spoločenstvo misionárskych učeníkov Ježiša Krista, odhodlaných žiť jeho lásku medzi sebou (porov. Jn 13, 34; 15, 12) a šíriť ju medzi všetkými, aby prišlo Božie kráľovstvo.

V Cirkvi sme všetci služobníci a služobnice podľa rôznych povolaní, chariziem a služieb.

Povolanie k sebadarovaniu v láske, spoločné pre všetkých, sa rozvíja a realizuje v živote kresťanských laikov a laičiek, ktorí sa usilujú utvárať rodinu ako malú domácu cirkev a obnovujú rôzne prostredia spoločnosti kvasom evanjelia; v svedectve zasvätených mužov a žien, ktorí sa celkom oddali Bohu pre svojich bratov a sestry ako proroctvo o Božom kráľovstve; vo vysvätených služobníkoch (diakonoch, presbyteroch, biskupoch), ktorí sú postavení do služby Božieho slova, modlitby a spoločenstva svätého Božieho ľudu.

Iba vo vzťahu so všetkými ostatnými sa každé špecifické povolanie v Cirkvi naplno ukazuje vo svojej pravde a bohatstve.

V tomto zmysle je Cirkev symfóniou povolaní, pričom všetky povolania sú zjednotené a rozlíšené v harmónii a spoločne „vychádzajú“ do sveta, aby vyžarovali nový život Božieho kráľovstva.

Milosť a misia: dar a úloha

Drahí bratia a sestry, povolanie je dar a úloha, zdroj nového života a pravej radosti.

Nech modlitby a animačné iniciatívy spojené s týmto dňom posilnia vnímavosť na povolania v našich rodinách, farských spoločenstvách a komunitách zasväteného života, združeniach a cirkevných hnutiach.

Nech nás Duch vzkrieseného Pána vytrhne z apatie, dá nám sympatiu a empatiu, aby sme každý deň žili obnovení ako deti Boha, Lásky (porov. 1 Jn 4, 16), a aby sme aj my boli plodní v láske: schopní prinášať život všade, no najmä tam, kde je vylúčenie a vykorisťovanie, bieda a smrť.

Aby sa priestory lásky rozširovali a aby Boh čoraz viac kraľoval v tomto svete.

Nech nás na tejto ceste sprevádza modlitba, ktorú zložil svätý Pavol VI. na prvý Svetový deň povolaní 11. apríla 1964:

„Ježišu, božský Pastier duší, ktorý si povolal apoštolov, aby boli rybármi ľudí, pritiahni k sebe opäť horlivé a veľkodušné duše mladých ľudí, aby sa stali tvojimi nasledovníkmi a tvojimi služobníkmi; urob ich účastnými na tvojej túžbe po všeobecnom vykúpení (...), odhaľ im horizonty celého sveta (...), aby v odpovedi na tvoje volanie pokračovali tu na zemi v tvojom poslaní, budovali tvoje mystické telo, ktorým je Cirkev, a boli soľou zeme, svetlom sveta (porov. Mt 5, 13 - 14)“.

Nech vás sprevádza a ochraňuje Panna Mária.

S mojím požehnaním.

Pápež František

Rím pri sv. Jánovi v Lateráne 30. apríla 2023, na Štvrtú veľkonočnú nedeľu

Preklad: KBS/Mária Spišiaková