Sloboda sa uskutočňuje v láske

Ako úvod ku katechéze zazneli verše z Listu Galaťanom: „Vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Gal 5, 13 – 14).

Čo je srdcom slobody

Svätý apoštol Pavol nás prostredníctvom Listu Galaťanom pomaly, kúsok po kúsku, uvádza do veľkej novosti viery. Je to skutočne jedna veľká novosť, pretože neobnovuje len nejaký aspekt života, ale vovádza nás do „nového života“, ktorý sme prijali pri krste.

Tam bol na nás vyliaty ten najväčší dar – skutočnosť, že sme Božími deťmi. Znovuzrodení v Kristovi sme prešli od religiozity zloženej z predpisov k živej viere, ktorej stredobodom je spoločenstvo s Bohom a s bratmi, čiže láska. Prešli sme z otroctva strachu a hriechu do slobody Božích detí.

Dnes sa pokúsime lepšie pochopiť, čo je podľa svätého apoštola Pavla srdcom tejto slobody. Svätý apoštol Pavol tvrdí, že sloboda vonkoncom nie je príležitosťou pre telo (porov. Gal 5, 13), čiže sloboda nie je neviazaný spôsob života podľa tela, pudov, individuálnych túžob a vlastných sebeckých pohnútok.

Ježišova sloboda nás vedie k tomu, aby sme si navzájom slúžili. Toto je však čo? Otroctvo? Veru, sloboda v Kristovi má určitý „otrocký“ rozmer, ktorý nás vedie k službe a k životu pre druhých. Inými slovami, skutočná sloboda sa plne prejavuje v činorodej láske.

Opäť sa raz ocitáme pred paradoxom evanjelia – sme slobodní v službe, nie v robení si toho, čo sa nám zachce. Nachádzame plne seba samých v tej miere, v akej sa dávame, v akej máme odvahu darovať sa druhým; život vlastníme vtedy, ak ho stratíme (porov. Mk 8, 35).

Ako sa však dá vysvetliť tento paradox? Apoštolova odpoveď je taká jednoduchá, aká je náročná: „v láske“ (Gal 5, 13). Bez lásky niet slobody.

Sebecká sloboda robiť si, čo sa mi zachce, nie je slobodou, pretože sa obracia sama do seba, nie je plodná. Kristova láska nás však oslobodila a stále je to láska, ktorá nás oslobodzuje z toho najhoršieho otroctva, teda z otroctva nášho ja – a preto sloboda rastie s láskou.

Ale pozor: nie s čisto citovou láskou, akú poznáme z telenovely, nie s vášňou, ktorá hľadá to, čo nám vyhovuje a čo sa nám páči, ale s láskou, ktorú vidíme v Kristovi, s láskou k blížnemu. Toto je láska, ktorá je skutočne slobodná a oslobodzujúca.

Je to láska, ktorá žiari v nezištnej službe podľa vzoru Ježiša, ktorý umýva nohy svojim učeníkom – máme si navzájom slúžiť.

Sloboda vedená láskou je jediná, ktorá oslobodzuje druhých i nás samých, ktorá vie počúvať bez vnucovania, ktorá vie milovať bez donucovania, ktorá buduje a neničí, ktorá nevykorisťuje druhých pre svoje vlastné pohodlie a robí im dobre bez toho, aby hľadala vlastný prospech.

Ak sloboda neslúži dobru, hrozí, že bude neplodná a neprinesie ovocie. No sloboda oživovaná láskou vedie k chudobným, v ktorých rozpoznávame Kristovu tvár. Preto svätý apoštol Pavol zdôrazňuje Galaťanom niečo, čo vonkoncom nie je druhoradé: pamätať na chudobných (porov. Gal 2, 10).

Navzájom sa potrebujeme

Jedna z najrozšírenejších moderných koncepcií slobody znie: „Moja sloboda sa končí tam, kde sa začína tá tvoja.“ Tu však chýba vzťah!

To je individualistická vízia. Človek, ktorému dal Ježiš Kristus dar slobody, si nemôže myslieť, že sloboda spočíva v tom, že sa držíme ďaleko od druhých a vnímame ich ako záťaž. Človek nesmie zostať uzavretý sám do seba, ale mal by byť vždy začlenený do spoločenstva.

Sociálny rozmer je totiž pre kresťanov zásadný, lebo im umožňuje hľadieť na spoločné dobro, nie na súkromné záujmy. Najmä v tejto chvíli potrebujeme znovuobjaviť komunitný rozmer slobody. Pandémia nás naučila, že sa navzájom potrebujeme.

Nestačí to však iba vedieť, treba sa každý deň rozhodnúť pre túto cestu. Hovoríme a veríme, že tí druhí nie sú prekážkou našej slobody, ale sú možnosťou, ako ju naplno realizovať. Pretože naša sloboda sa rodí z Božej lásky a rastie v láske k blížnemu.