Smrť a vzkriesenie sa zdajú bláznovstvom

Námestie sv. Petra sa napriek premenlivému daždivému počasiu naplnilo pútnikmi, medzi ktorými nechýbali ani Slováci.
Na úvod katechézy zazneli slová zo 17. kapitoly Skutkov apoštolov: „Pavol si stal doprostred areopágu a hovoril: ,Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: Neznámemu bohu. Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem’“ (Sk 17, 22 - 23).

Pavol hľadí očami viery
„Drahí bratia a sestry, po skúškach prežitých vo Filipách, Solúne a Berei sa Pavol dostáva do Atén, do samotného srdca Grécka. Toto mesto, ktoré žilo v tieni starovekej slávy, si napriek politickému úpadku stále udržiavalo kultúrne prvenstvo.

Tam sa apoštol ,búril v duchu, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu’ (Sk 17, 16). Tento úder pohanstva ho však nezaženie na útek, naopak, podnieti ho vytvoriť most pre dialóg s touto kultúrou.

Pavol sa rozhodne s týmto mestom dôverne zoznámiť, a tak začne navštevovať jeho význačné miesta a osoby. Ide do synagógy, symbolu života viery; ide na námestie, symbol občianskeho života; a ide aj do areopágu, symbolu politického a kultúrneho života. Stretá sa so Židmi, s epikurejskými i o stoickými filozofmi a s mnohými ďalšími. Stretá sa so všetkými ľuďmi, neuzatvára sa, ide sa porozprávať s každým.

Týmto spôsobom Pavol pozoruje kultúru, pozoruje prostredie Atén na základe toho kontemplatívneho pohľadu, ktorý je ,schopný objaviť Boha, ktorý býva v jeho domoch, na jeho uliciach a námestiach’ (Evangelii gaudium, 71).

Pavol nehľadí na mesto Atény a na pohanský svet nepriateľsky, ale očami viery. A to nás núti spytovať sa na náš spôsob pohľadu na naše mestá: Pozorujeme ich ľahostajne? S pohŕdaním? Alebo s vierou, ktorá spoznáva Božie deti uprostred anonymných davov?“

Príklad inkulturácie
„Pavol si volí pohľad, ktorý ho podnieti otvoriť priechod medzi evanjeliom a pohanským svetom. V srdci jednej z najslávnejších inštitúcií starovekého sveta, v areopágu, uskutočňuje mimoriadny príklad inkulturácie posolstva viery: ohlasuje Ježiša Krista uctievačom modiel, a nerobí to útočením na nich, ale tým, že sa stáva pontifikom, staviteľom mostov.

Pavol si berie za podnet mestský oltár venovaný neznámemu bohu, bez nejakého obrazu, čisto len nápis. Vychádzajúc z tejto nábožnosti voči neznámemu bohu, aby sa empaticky dostal k svojim poslucháčom, ohlasuje, že Boh ,žije medzi obyvateľmi mesta’ (Evangelii gaudium, 71) a ,neskrýva sa tým, ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom, aj keď to robia neisto’ (EG, 71).

Je to práve táto prítomnosť, ktorú sa Pavol snaží odhaliť: ,Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem’ (Sk 17, 23).

Na odhalenie identity Boha, ktorého Aténčania uctievajú, vychádza apoštol zo stvorenia, čiže z biblickej viery v Boha Zjavenia, aby dospel až k vykúpeniu a súdu, čiže k samotnému kresťanskému posolstvu. Ukazuje nepomer medzi veľkosťou Stvoriteľa a chrámami postavenými ľuďmi a vysvetľuje, že Stvoriteľ sa vždy dáva hľadať tak, aby ho každý mohol nájsť.“

Smrť a vzkriesenie sa zdajú bláznovstvom
„Takýmto spôsobom, podľa krásneho vyjadrenia pápeža Benedikta XVI. ,ohlasuje toho, koho ľudia ignorujú, i keď ho poznajú: Neznámeho-Známeho’ (Benedikt XVI., Stretnutie so svetom kultúry v Kolégiu Bernardins, 12. 9. 2008).

Potom pozýva všetkých prekonať časy neznalosti a rozhodnúť sa pre obrátenie vzhľadom na blížiaci sa súd. Pavol sa takto dostáva ku kerygme a poukazuje na Krista bez toho, aby ho menoval, definujúc ho ako ,muža, ktorého na to ustanovil a všetkým osvedčil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych’ (Sk 17, 31).

A vtom nastáva problém. Pavlovo slovo, ktoré doteraz držalo poslucháčov so zatajeným dychom – pretože to bol zaujímavý objav –, našlo úskalie: smrť a vzkriesenie Krista sa zdajú bláznovstvom a vyvolávajú opovrhnutie a výsmech. Pavol teda odchádza.

Zdá sa, že jeho pokus zlyhal, avšak niektorí si jeho slovo vezmú za svoje a otvoria sa viere. Medzi nimi je muž Dionýz, člen areopágu, a žena Damaris. Aj v Aténach sa evanjelium uchytáva a môže sa rozbehnúť v dvojhlase: v hlase mužskom i ženskom.“