Spása je číra milosť, číra bezodplatnosť

Homíliu pápež začal slovami proroka Joela: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom“ (2, 12). Zdôraznil, že Pôstne obdobie je cestou návratu k Bohu, a preto máme zanechať výhovorky, že nemáme čas, a prestať byť ľahostajní.

„V živote budeme mať vždy nejakú prá­cu a budeme mať výhovorky na svoje ospravedlňovanie, ale, bratia a sestry, je čas vrátiť sa k Bohu.“

Chorobné naviazanosti

Pápež poukázal na to, že pôst je časom rozpoznávania, kam smeruje naše srdce.

„Skúsme si položiť otázku: Kam ma vedie navigátor môjho života – k Bohu alebo k môjmu ja? Žijem, aby som sa páčil Pánovi alebo aby si ma všimli, chválili ma, uprednostňovali, dali na prvé miesto?

Mám srdce tanečníka, ktorý robí jeden krok dopredu a jeden dozadu, miluje trochu Pána a trochu svet, alebo mám srdce pevné v Bohu? Som spokojný so svojimi pokrytectvami alebo zápasím o oslobodenie srdca od dvojakosti a od falošností, ktoré ho spútavajú?

Cesta Pôstneho obdobia je exodom, vyjdením z otroctva k slobode. Je to štyridsať dní, ktoré pripomínajú štyridsať rokov, počas ktorých Boží ľud kráčal po púšti, aby sa vrátil do krajiny svojho pôvodu. Ale aké ťažké bolo opustiť Egypt! Bolo ťažšie zanechať ten Egypt srdca Božieho ľudu; ten Egypt, ktorý si niesli stále vo svojom vnútri, než opustiť egyptskú zem.

Vždy, počas putovania, tu bolo pokušenie nariekať za jeho cibuľami, vrátiť sa späť, naviazať sa na spomienky minulosti, na nejakú modlu.

Aj pre nás je to tak: cestu ná­vratu k Bohu brzdia naše chorobné naviazanosti, zdržujú ju zvodné putá zlozvykov, falošné istoty peňazí a toho, čo je zdanlivé, nárek zvaľujúci vinu na osud, ktorý paralyzuje. Na kráčanie je potrebné strhnúť masky týmto ilúziám.“

Ako márnotratný syn

Svätý Otec potom položil otázku, ako pokračovať na ceste k Bohu.

„Pozrime sa na márnotratného syna a pochopme, že aj pre nás nastal čas vrátiť sa k Otcovi. Ako ten syn, aj my sme zabudli na vôňu domova, premrhali sme vzácne dobrá za bezvýznamné veci a zostali sme s prázdnymi rukami a nespokojným srdcom.

Je to odpustenie Otca, ktoré nás vždy znovu stavia na nohy; Božie odpustenie, vyznanie, to je prvý krok našej cesty návratu. Spomenul som spoveď a kladiem na srdce spovedníkom: buďte ako otec, nie s bičom, ale s objatím.

Potrebujeme sa vrátiť k Ježišovi, konať ako ten uzdravený malomocný, ktorý sa vrátil, aby mu poďakoval. Treba nám Ježišovo uzdravenie, potrebujeme mu predložiť naše zranenia a povedať mu: Ježišu, som tu pred tebou, so svojím hriechom, so svojimi biedami. Ty si lekár, ty ma môžeš oslobodiť. Uzdrav moje srdce, uzdrav moje malomocenstvo.“

Dajme sa viesť

Pápež František ďalej zdôraznil, že k Bohu sa môžeme vrátiť iba vďaka tomu, že on prešiel cestou príchodu k nám. „Prv než by sme my šli k nemu, on zostúpil k nám. Predišiel nás, prišiel nám v ústrety. Kvôli nám zostúpil do väčšej hĺbky, ako sme si dokázali predstaviť: stal sa hriechom, stal sa smrťou.

Aby nás nenechal osamotených a sprevádzal nás na ceste, zostúpil do nášho hriechu a do našej smrti, dotkol sa hriechu, dotkol sa smrti. Naša cesta teda znamená dať sa vziať za ruku.

Otec, ktorý nás volá, aby sme sa vrátili, je ten, ktorý vychá­dza z domu, aby nás šiel hľadať; Pán, ktorý nás uzdravuje, je ten, ktorý sa dal raniť na kríži; Duch, ktorý nám dáva zmeniť život, je ten, ktorý dýcha mocne a lahodne do nášho prachu.“

Dajme sa zmieriť

Pápež upozornil, že zmierenie nedosiahneme vlastnými silami, nedoká­žeme sa takto zmieriť s Bohom. „To, čo nás vracia k nemu, nie sú naše schopnosti a naše zásluhy súce na vystatovanie sa, ale jeho milosť, ktorú treba prijať.

Zachraňuje nás milosť, spása je číra milosť, číra bezodplatnosť. Ježiš nám to povedal jasne v evanjeliu: spravodlivými nás nerobí tá spravodlivosť, ktorú konáme pred ľuďmi, ale úprimný vzťah s Otcom.

Počiatkom návratu k Bohu je uznať, že ho potrebujeme, že potrebujeme milosrdenstvo, že potrebujeme jeho milosť. Toto je tá správna cesta – cesta pokory,“ uviedol v homí­lii na Popolcovú stredu pápež František.