Starí ľudia ako poslovia nežnosti

Na Námestí svätého Petra sa aj v stredu 8. júna zišlo mnoho ľudí, medzi nimi približne 150 Slovákov. Pred začiatkom audiencie ich Svätý Otec pozdravil zo svojho bieleho džípu a pozval k sebe niekoľko detí.

NARODENIE Z VODY A DUCHA

V trinástej katechéze cyklu o hodnote staroby sa pápež inšpiroval novozákonnou postavou Nikodéma a jeho rozhovorom s Ježišom o narodení zhora. Nikodém, jeden zo židovských vodcov, bol farizej výnimočný tým, že Ježišovmu učeniu neodporoval, ale usiloval sa ho pochopiť.

Preto keď mu Ježiš povedal: „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Jn 3, 3), žiadal vysvetlenie. „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ (Jn 3, 4).

Ježiš mu odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch“ (Jn 3, 5 – 6).

Svätý Otec nám ponúka zrozumiteľné vysvetlenie Ježišových slov. Nejde o to, aby sme svoj príchod na svet znova opakovali, bol by to nezmysel, lebo by „vyprázdnil každý význam prežitého života, vymazal by ho, akoby to bol neúspešný experiment“.

Nie je to teda fyzické narodenie, ale „narodenie zhora, ktoré nám umožňuje ‚vstúpiť‘ do Božieho kráľovstva, je zrodom v Duchu, prechodom cez vody do zasľúbenej zeme stvorenia zmiereného s Božou láskou“.

MÝTUS VEČNEJ MLADOSTI

Nikodém si myslel, že práve staroba, ktorá nevyhnutne čaká každého narodeného v čase, niečo takéto vylučuje. Podľa pápeža však „staroba nielenže nie je prekážkou pre narodenie zhora, ale stáva sa vhodným časom na osvetlenie tejto veci a vyslobodenie z omylu o strate nádeje“.

V starobe si „zázrak tohto narodenia zhora môžeme dôverne osvojiť a urobiť ho vierohodným pre ľudské spoločenstvo“.

Za veľmi negatívnu pokladá Svätý Otec tendenciu „považovať narodenie dieťaťa za záležitosť čisto biologickej produkcie a reprodukcie ľudskej bytosti“, na základe ktorej naša kultúra pestuje mýtus večnej mladosti, je zúfalo posadnutá neporušiteľnosťou ľudského tela a neustále sa snaží starobu posunúť, spomaliť či aspoň skryť liekmi, kozmetikou alebo plastickými operáciami.

VRÁSKY AKO SYMBOL

Vrásky nadobudnuté vekom sú však „symbolom skúsenosti, symbolom života, symbolom zrelosti, symbolom prekonanej cesty“. Ich odstránením či skrývaním omladne len tvár, no dôležitá je celá osobnosť a najmä srdce, „ktoré čím je staršie, tým je lepšie“.

Staroba nás tiež „otvára nežnosti stvoriteľského a plodiaceho Božieho lona“. Pápež František osobitne poukazuje na nežnosť starých ľudí, prostredníctvom ktorej môžeme pochopiť Božiu nežnosť.

„Je to neha slobodná od všetkých ľudských skúšok, ktorá v nich zvíťazila a je schopná slobodne rozdávať lásku, láskyplnú blízkosť človeka k ostatným.“