Učme sa adorovať Pána

Na slávnosť Zjavenia Pána celebroval pápež František svätú omšu v zadnej lodi vatikánskej baziliky. Bolo to jeho prvé verejné slávenie v tomto roku, keďže predsedanie pri novoročnej svätej omši musel odrieknuť pre bolestivé zdravotné problémy. 

V bazilike vyzdobenej kvetmi, v slávnostnej atmosfére Vianočného obdobia, s dymom kadidla a v sprievode zboru slávil Svätý Otec Eucharistiu spolu s dvoma desiatkami kardinálov a neveľkým zhromaždením Božieho ľudu.

V homílii pápež František vychádzal z rozprávania Matúšovho evanjelia o mudrcoch od východu, ktorí keď po dlhom putovaní dorazili do Betlehema, „uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu“ (Mt 2, 11).

Svätý Otec v troch bodoch pozval uvažovať nad výzvami ukrytými v tejto biblickej udalosti. Postupne rozobral kľúčové výrazy „pozdvihnúť oči“, „vydať sa na cestu“ a „vidieť“.

Pozdvihnúť oči

„Je to pozvanie odložiť bokom únavu a ponosovanie, vyjsť z úžin obmedzenej vízie, oslobodiť sa od diktatúry vlastného ja, ktoré vždy inklinuje uzatvárať sa do seba a do vlastných obáv. Aby sme sa klaňali Pánovi, treba predovšetkým pozdvihnúť oči, čiže nedať sa zotročiť vnútornými prízrakmi, ktoré uhášajú nádej, a nerobiť z problémov a ťažkostí centrum svojej existencie.

To neznamená negovať skutočnosť, predstierať či byť v ilúzii, že všetko ide dobre. Nie. Je to nový spôsob, ako sa pozrieť na problémy a úzkosti, vediac, že Pán pozná naše ťažké situácie, pozorne počúva naše prosby a nie je ľahostajný voči slzám, ktoré roníme.

Keď pozdvihneme oči k Bohu, problémy života nezmiznú, no cítime, že Pán nám dáva silu potrebnú na ich prekonanie. Pozdvihnúť oči je teda prvý krok, ktorý nás uschopňuje adorovať.“

Vydať sa na cestu

„Pred tým, než sa mohli pokloniť Dieťaťu narodenému v Betleheme, museli mudrci podstúpiť dlhú cestu. Matúš píše: ,Do Jeruzalema prišli mudrci od východu a pýtali sa: Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť' (Mt 2, 1 - 2).

Cesta znamená vždy istú transformáciu, zmenu. Po ceste nie sme takí ako predtým. Ku klaňaniu sa Pánovi nedospejeme bez toho, aby sme najprv neprešli vnútorným dozrievaním, ktoré nám dá vydanie sa na cestu.

Adorátormi Pána sa stávame prostredníctvom postupnej cesty. Kto sa dá stvárňovať milosťou, spravidla sa postupom času zlepšuje. ,Hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje' (2 Kor 4, 16), tak sa lepšie disponuje k tomu, aby sa klaňal Pánovi. Z tohto uhľa pohľadu sa zlyhania, krízy či chyby môžu stať skúsenosťami, ktoré nás učia.

Ako mudrci, tak aj my sa musíme dať vyučovať životnou púťou, poznačenou nevyhnutnými ťažkosťami cesty. Nedovoľme, aby nás únavy, pády a zlyhania uvrhli do malomyseľnosti.“

Vidieť

Na adorovanie Pána je potrebné vidieť ponad závoj toho viditeľného, ktoré sa často ukáže klamlivým. Herodes a poprední ľudia Jeruzalema predstavujú svetáctvo, ktoré je večným otrokom zovňajška.

Hľadia a nedokážu vidieť – nehovorím, že neveria, to je príliš – nedokážu vidieť, pretože ich schopnosť je zotročená zovňajškom a hľadaním toho, čo je lákavé; pripisuje hodnotu čisto len veciam zmyslovým, tým, ktoré priťahujú pozornosť čo najviac.

Na druhej strane u mudrcov vidíme odlišný postoj, ktorý by sme mohli definovať teologálnym realizmom – je to slovo príliš vysoké, ale môžeme to tak povedať: teologálny realizmus –ten s objektívnosťou vníma skutočnosť vecí, dospieva nakoniec k chápaniu, že Boh sa vyhýba všetkým okázalostiam.

Pán je v poníženosti, Pán je ako to ponížené dieťa, stráni sa vystatovania, ktoré je práve výsledkom svetáctva. Tento spôsob vidieť, ktorý presahuje veci viditeľné, nám umožňuje adorovať Pána často ukrytého v situáciách jednoduchosti, v osobách ponížených a okrajových.

Ide teda o pohľad, ktorý sa nedáva oslepiť ohňostrojmi exhibicionizmu a hľadá v každej príležitosti to, čo sa nepomíňa; hľadá Pána. Nech nás Pán Ježiš urobí svojimi opravdivými adorátormi, schopnými svojím životom zjavovať jeho plán lásky objímajúci celé ľudstvo.“