Učme sa pokore a trpezlivosti v modlitbe

Katechéza o modlitbe s názvom Istota, že sme vypočutí sa začala čítaním úryvku z Markovho evanjelia: „Tu prišiel jeden z predstavených synagógy, menom Jairus, a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: ,Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.‘

Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: ,Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?‘ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: ,Neboj sa, len ver!‘ “ (Mk 5, 22 – 24. 35 – 36).

Prečo nás Boh nie vždy vypočuje?

„Existuje jedna radikálna výzva ohľadom modlitby, ktorá vyplýva z pozorovania, ktoré všetci robíme: modlíme sa, prosíme, a predsa sa niekedy zdá, že naše modlitby zostávajú nevypočuté; to, o čo sme prosili – pre nás či pre iných – sa neuskutočnilo. Mnohokrát máme takúto skúsenosť.

Ak dôvod, kvôli ktorému sme sa modlili, bol šľachetný, jeho nevypočutie sa nám zdá pohoršlivé. Napríklad vojny: modlíme sa, aby sa vojny skončili, tie vojny v mnohých častiach sveta. Pomyslime na Jemen, pomyslime na Sýriu, na krajiny, ktoré sú vo vojne už roky, celé roky! My sa modlíme, a ony sa nekončia. Ako je to možné?

Ak je Boh Otcom, prečo nás nevypočuje? On, ktorý nás uistil o tom, že dá dobré veci synom, ktorí ho o ne prosia, prečo neodpovedá na naše prosby? Všetci máme takúto skúsenosť: modlili sme sa, skutočne modlili, za chorého priateľa, za niektorého otca, mamu, a potom sa pobrali z tohto sveta, Boh nás nevypočul. Je to skúsenosť nás všetkých.“

Modlitba nie je čarovná formulka

„Katechizmus nám ponúka dobrý súhrn ohľadom tejto otázky. Varuje nás pred rizikom toho, že nebudeme prežívať rýdzu skúsenosť viery, ale premeníme vzťah s Bohom na čosi magické. Modlitba nie je čarovná palička; je to dialóg s Pánom.

Keď sa modlíme, môžeme upadnúť do rizika, že nie my budeme slúžiť Bohu, ale budeme sa tváriť, že on slúži nám. To je teda modlitba, ktorá sa stále niečoho domáha; ktorá chce riadiť udalosti podľa nášho plánu; ktorá nepripúšťa iné plány než naše želania.

Ježiš, naopak, veľmi múdro vložil na naše pery Otčenáš. Je to modlitba plná prosieb, ako vieme, no tie prvé, čo vyslovujeme, všetky sa týkajú Boha. Žiadajú, aby sa uskutočnil nie náš plán, ale jeho vôľa ohľadom sveta.“

Musíme byť pokorní

„Keď sa modlíme, musíme byť pokorní. Toto je prvý postoj pri modlitbe. Keď sa modlíme, musíme byť pokorní, aby naše slová boli skutočne modlitbou a nie prázdnymi rečami, ktoré Boh odmieta.

Niekto sa môže modliť aj z pomýlených motívov, napríklad aby sme porazili nepriateľa vo vojne, bez toho, aby sme sa spýtali, čo si myslí Boh o tej vojne. Je ľahké napísať na zástavu ,Boh je s nami‘; mnohí sa úzkostlivo snažia zaistiť si, aby bol Boh s nimi, no len máloktorí sa zaoberajú overovaním si toho, či sú oni sami skutočne s Bohom.

Je to Boh, čo počas modlitby má obrátiť nás, nie sme to my, čo máme obrátiť Boha. V každom prípade pohoršenie zostáva. Keď sa ľudia modlia s úprimným srdcom, keď prosia o dobrá, ktoré zodpovedajú Božiemu kráľovstvu, keď sa mama modlí za svoje choré dieťa, prečo sa niekedy zdá, že Boh nepočúva?

Aby sme odpovedali na túto otázku, treba v pokoji meditovať o evanjeliách. Rozprávania o Ježišovom živote sú plné modlitieb: mnoho zranených na tele i na duchu ho prosí o uzdravenie; niekto ho prosí za priateľa, ktorý zostal chromý; sú tu otcovia a matky, ktorí mu prinášajú chorých synov a dcéry...

Všetko sú to modlitby preniknuté utrpením. Je to nesmierny zástup, ktorý volá: ,Zmiluj sa nad nami!‘ Vidíme, že niekedy je Ježišova odpoveď okamžitá; v niektorom inom prípade je však časovo odložená na neskôr.

Učme sa tejto pokornej trpezlivosti očakávania Pánovej milosti, vyčkajme posledný deň. Často je predposledný deň veľmi drsný, pretože ľudské utrpenia sú drsné. Ale Pán je tu a v posledný deň vyrieši všetko.“