Vložte si do srdca, že Boh vždy odpúšťa

Svätý Otec, som rád, že môžeme začať tento rozhovor v deň, keď sa konečne začalo prímerie medzi Palestínou a Izraelom v Gaze. Myslíte, že po tragických pätnástich mesiacoch je na oboch stranách vôľa pokračovať v mierovej vízii?

Tá možnosť tu je! A je to jediné riešenie. Niektorí sú ochotní, iní nie. Musíme ich presvedčiť, musíme presviedčať miernou rétorikou, ktorá oslovuje. Mier je vždy nadradený vojne. Vždy! Na dosiahnutie mieru je často potrebné niečo obetovať, ale vďaka mieru získame oveľa viac. Mier si vyžaduje odvahu!

Často pripomínate, že jubileum je príležitosť žiadať o odpustenie a prijímať ho.

Rád hovorím jednu vec: Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. Nikdy! Sme to my, kto sa unaví prosiť o odpustenie. Boh odpúšťa vždy, vždy!

A to si vložte do hlavy a do srdca: Boh odpúšťa vždy! Stačí len zaklopať na dvere. Neexistuje žiaden hriech, ktorý by nemohol byť odpustený; žiaden. Pretože Boh chce mať všetkých pri sebe ako svoje deti, ako bratov medzi sebou. To sa musíme dobre naučiť.

Prekvapili ste nás otvorením svätej brány vo väznici Rebibbia. Na konci obradu ste povedali: „Prečo sa to stalo im a nie mne? Mohol som tu byť namiesto nich.“

Chcel som to urobiť, pretože väzni sú vždy v mojom srdci. Prvý rok ako pápež som šiel do Rebibbie, aby som im umyl nohy, pretože ma dojímajú.

Všetci máme v živote pády a jeden pád vedie k druhému a potom ťa môže priviesť k trestnému činu, k niečomu zlému. Ale ak my sme boli zachránení, tak musíme byť vďační a ísť k nim, poskytnúť im útechu, sprevádzať ich v skúškach.

Je to jedna z vecí, ktoré Ježiš hovorí, aby sme mohli vojsť do neba: „Bol som vo väzení a navštívili ste ma.“ Nezabúdajme na väzňov. Mnohí, ktorí sú vonku, sú vinní viac ako oni. Nezabúdajme na to.

Pripomenuli ste tiež, že jubileum je vnútorná púť, že svätú bránu má každý z nás v sebe. Nie je to turistika…

To je pravda. Ak prídete do Ríma a prejdete cez svätú bránu ako turista, bez akéhokoľvek náboženského zmyslu, nemá to žiaden význam. Ale ak vstúpite s tou svätou bránou, ktorú máte v sebe a ktorú musíte prekročiť, musíte sa obrátiť. Kľúčové slovo je „obrátenie“ – zmena štýlu života, ľútosť.

Jubileum je o zmene srdca, aby bolo ľudskejšie, bližšie k srdcu Pána. Musíme nechať Pána, aby nám dal Ducha Svätého a zmenil naše srdcia.

Už sú takmer tri roky od začiatku invázie na Ukrajinu. Vy ste veľmi kritický voči výrobcom zbraní a vojne, ktorú označujete za šialenstvo.

Keby sa jeden rok nevyrábali zbrane, vyriešil by sa problém hladu a chudoby. Zisk, ktorý ich výroba prináša, je obrovský.

Kam nás to všetko vedie? K deštrukcii! A tiež k hladu na svete. Vojna je vždy prehra, musíme si to priznať. Pozrite sa, čo sa deje na Ukrajine, pozrite sa na Palestínu, Izrael, ako ničia veci. Je to smutné!

Prezident Trump oznámil, že začne realizovať svoj program na deportáciu nelegálnych migrantov. Rozprávali ste sa spolu o tom?

Nie, nerozprávali. Ale ak je to pravda, bude to nešťastie, pretože za nerovnováhu nechá zaplatiť chudákov, ktorí nemajú nič. To nie je správne! Takto sa problémy neriešia.

Pred pár dňami ste menovali sestru Simonu Brambillu za prvú ženu prefektku vatikánskeho dikastéria. Akú úlohu si predstavujete pre ženy v Cirkvi v budúcnosti?

Ale aj v súčasnosti. Práca žien v kúrii sa rozbiehala pomaly, ale teraz je dobre pochopená. Momentálne ich máme veľa. Napríklad pri výbere biskupov: v komisii sú tri ženy, ktoré vyberajú nových biskupov.

V guvernoráte je zástupkyňa guvernátora, ktorá sa v marci stane guvernátorkou, a je to rehoľníčka. V ekonomickom dikastériu je zástupkyňou sestra s dvomi univerzitnými titulmi. Ženy dokážu robiť veci lepšie ako my a vedia aj lepšie hospodáriť s časom.