Vyjdime zo seba samých

V krátkom zamyslení pred modlitbou sa venoval práve skončenej synode o Amazónii. Stručne zhrnul výsledok trojtýždňových diskusií.

„Čím bola synoda? Bola spoločným kráčaním, podporovaným odvahou a útechami zo strany Pána. Zažili sme tak krásu spoločného napredovania v jednote, aby sme slúžili.

Povzbudzuje nás k tomu aj sv. apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní: vo chvíli, ktorá je pre neho dramatická, keď vie, že má vyliať svoju krv na obetu – čiže má byť popravený – a že nastáva čas jeho odchodu, v tej chvíli píše: ,Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy’ (2 Tim 4, 17).

Poslednou túžbou Pavla teda nie je niečo pre seba alebo pre niekoho zo svojich blízkych, ale pre evanjelium, aby sa ohlasovalo všetkým národom. Toto má prednosť pred všetkým a je hodné najviac zo všetkého. Každý z nás sa veľakrát spýta sám seba, čo dobré môže urobiť pre svoj život. Dnes je tá chvíľa; položme si otázku: Čo dobré môžem ja urobiť pre evanjelium?

Počas synody sme sa na to pýtali v túžbe vytvoriť nové cesty ohlasovania evanjelia. Ohlasovať môžeme len to, čo žijeme. Aby sme žili Ježišovi, žili evanjeliu, je potrebné vyjsť zo samých seba.

Sme teda nabádaní vydať sa na šíre more, zanechať pohodlné brehy našich zabezpečených prístavov a vstúpiť do hlbokých vôd; nie však do bahnistých vôd ideológií, ale na otvorené more, kde nás Duch Svätý pozýva rozhodiť siete.

Jej, Márii, ktorá sa v chudobnom príbytku v Nazarete starala o Ježiša, zverujeme tie najchudobnejšie deti a náš spoločný domov.“