Žehnajme a velebme nášho Boha

Svätý Otec v mediálnom prenose zo Sály bibliotéky pokračoval v cykle biblických katechéz o modlitbe.

Na úvod zaznel krátky úryvok z Listu Efezanom: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.

Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1, 3 – 6).

Boh od stvorenia žehnal

„Boh žehná. Na prvých stránkach Biblie sa ustavične opakuje požehnanie. Boh žehná, ale žehnajú aj ľudia, a vzápätí sa ukazuje, že požehnanie má zvláštnu silu, ktorá po celý život sprevádza toho, kto ho dostal; požehnanie disponuje ľudské srdce, aby sa dalo premeniť Bohom.

Na počiatku sveta je teda Božie dobrorečenie. Boh vidí, že každé dielo jeho rúk je dobré a krásne, a keď dôjde k človeku a dovršuje sa stvorenie, konštatuje, že je ,veľmi dobré' (Gn 1, 31).

Krátko potom sa krása, ktorú Boh vtlačil svojmu dielu, zdeformuje a ľudská bytosť sa stáva skazeným tvorom, schopným šíriť vo svete zlo a smrť.

Nič však nedokáže nikdy zmazať tú prvotnú dobrotu, ktorú mu vtlačil Boh; stopu dobra už Boh vtlačil do sveta, do ľudskej prirodzenosti, do nás všetkých: schopnosť žehnať a byť požehnávaní. Boh sa vo stvorení nezmýlil, ba nezmýlil sa ani vo stvorení človeka. Nádej sveta plne spočíva v Božom požehnaní.

Boh nám stále praje dobro. On predovšetkým - ako hovorí básnik Charles Péguy - neustále dúfa v naše dobro.“

„Svätý Pavol s pohnutím oznamuje plán Božej lásky v Liste Efezanom. Niet hriechu, ktorý by mohol úplne zmazať Kristov obraz, kgtorý je prítomný v každom z nás. Žiadny hriech nezotrie obraz, ktorý nám Boh prepožičal - Kristov obraz. Hriech ho môže zohyzdiť, ale nemôže nás pripraviť o Božie milosrdenstvo.

Hriešnik môže byť uväznený vo svojich omyloch dlho, ale Boh má do poslednej chvíle strpenie a nádej, že sa srdce hriešnika nakoniec otvorí a zmení. Boh je ako dobrý otec a dobrá matka, ktorí svojich potomkov, akokoľvek by sa pomýlili, nikdy neprestanú mať radi.

Prichádza mi na myseľ, ako som vídaval ľudí čakajúcich na návštevy vo väznici; mnohé matky, ktoré stáli v zástupe, aby sa stretli so svojím väznenými synom. Nikdy ho neprestanú milovať, aj keď vedia, čo si o nich myslia okoloidúci: Pozrite, tá má syna vo väzení.

Matky sa za to nehanbia, či lepšie povedané, prežívajú hanbu, ale idú ďalej, syn je totiž dôležitejší ako zahanbenie. Rovnako tak Bohu viac záleží na nás ako na všetkých hriechoch, ktorých sa môžeme dopustiť. Je totiž otcom, matkou; ustavične nás s láskou žehná. Nikdy nás neprestane žehnať.

Spomeňme si napríklad na to, čo Ježiš urobil so Zachejom. Všetci v ňom videli zlo. Ježiš v ňom však objavuje záblesk dobra a vďaka svojej zvedavej túžbe uvidieť Ježiša dáva priechod milosrdenstvu, ktoré ho zachraňuje.

Tak Boh premenil najprv Zachejovo srdce a potom jeho život. Ježiš videl vo vyvrheľoch a zatratených Otcovo nezmazateľné požehnanie. V evanjeliu sa často opakujú vety: mal s ním súcit, bolo mu ich ľúto. Súcit privádza Ježiša k tomu, že človeku pomáha a mení mu srdce.

Ba viac, dokonca sa sám stotožňuje s každým, kto je v biede, ako je uvedené v evanjeliu pri kritériách, podľa ktorých nakoniec budeme súdení. Ježiš tu hovorí: Bol som tam: hladný, nahý, chorý a vo väzení.“

Chváľme Boha

„Bohu, ktorý nás žehná, odpovedáme tiež velebením. Boh nás naučil velebiť, a preto máme činiť to isté: modlitbou chvál, klaňania a vďakyvzdania. Katechizmus hovorí: ,Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary.

Pretože Boh požehnáva, môže srdce človeka ako odpoveď velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania´ (KKC 2626). Modlitba je radosť a vďačnosť. Boh nečakal, až sa obrátime, aby nás mal rád, ale počínal si tak oveľa skôr, keď sme boli ešte hriešnici.