Ján Pavol II. nebol morálnym rigoristom

Emeritný pápež začína svoj list krátkym opisom situácie znovuzískanej nezávislosti Poľska, do akej sa narodil v roku 1920 Karol Wojtyła. Krátko pomenováva historické udalosti i situáciu v jeho rodine, ktoré formovali budúceho pápeža.

Spomína Druhý vatikánsky koncil a stav, v akom sa nachádzala Cirkev po voľbe Karola Wojtyłu za pápeža. Celý jeho pontifikát podľa Benedikta XVI. charakterizoval výkrik, ktorý predniesol na začiatku služby: „Nebojte sa! Otvorte, otvorte dokorán brány Kristovi!“

Pokora
Emeritný pápež si v liste poľským biskupom dovolil aj jednu osobnú spomienku spojenú s Nedeľou Božieho milosrdenstva, ktorá ukazuje na pokoru sv. Jána Pavla II.

„Pápež Ján Pavol II. zomrel v prvých hodinách sviatku Božieho milosrdenstva, ktorý on sám ustanovil. Ján Pavol II. bol od začiatku veľmi uchvátený posolstvom krakovskej rehoľnej sestry Faustíny Kowalskej, ktorá prezentovala Božie milosrdenstvo ako podstatné centrum celej kresťanskej viery a chcela ustanoviť sviatok Božieho milosrdenstva.

Po konzultáciách pápež preň stanovil nedeľu in albis (1. veľkonočná nedeľa). Než však urobil konečné rozhodnutie, požiadal o stanovisko Kongregáciu pre náuku viery, aby posúdila vhodnosť takejto voľby.

Dali sme zápornú odpoveď, pretože sme sa domnievali, že takýto dôležitý a starobylý dátum, plný rôznych významov, ako je nedeľa in albis, by nemal byť zaťažený novými myšlienkami. Prijatie nášho nie rozhodne nebolo pre Svätého Otca jednoduché. Ale urobil to so všetkou pokorou a prijal aj naše druhé nie.

Nakoniec sformuloval návrh, ktorým síce ponechal nedeli in albis jej historický význam, ale umožnil začleniť Božie milosrdenstvo do jej pôvodného poňatia.

Často sa vyskytli prípady, keď na mňa urobila dojem pokora tohto veľkého pápeža, ktorý sa vzdal ním uprednostňovaných myšlienok, pokiaľ neprišiel súhlas od oficiálnych orgánov, o ktorý sa podľa klasického postupu muselo žiadať.“

Svätý a Veľký
Benedikt XVI. si v liste spomína aj na umieranie Jána Pavla II., na Námestie sv. Petra zaplnené prevažne mladými ľuďmi a na transparenty, ktoré bolo vidieť v deň pohrebu s nápisom Ihneď svätý.

Rovnako pripomína aj to, že v kruhoch intelektuálov sa hovorilo o možnosti udeliť Jánovi Pavlovi II. titul Veľký.

Emeritný pápež rozvíja krátku úvahu o oboch tituloch, ktorú tu celú odcitujeme: „Slovo svätý označuje božskú sféru a slovo veľký označuje dimenziu ľudskú. Podľa zásad Cirkvi sa svätosť posudzuje na základe dvoch kritérií: hrdinských čností a zázraku. Tieto dve kritériá spolu úzko súvisia.

Pojem hrdinské čnosti neznamená olympijský úspech, ale skutočnosť, že to, čo je vnútri človeka a skrze neho viditeľné, nemá zdroj v človeku samotnom, ale je to niečo, čo odhaľuje Božie pôsobenie v jeho vnútri, skrze neho.

Nejde o morálnu súťaž, ale o zrieknutie sa vlastnej veľkosti. Ide o človeka, ktorý umožňuje Bohu, aby v ňom pôsobil, a tým skrze neho sa zviditeľňovalo Božie konanie a moc.

To isté platí aj pre kritérium zázraku. Ani tu nejde o niečo senzačné, ale o skutočnosť, že uzdravujúca Božia dobrota sa zviditeľňuje spôsobom, ktorý presahuje ľudské kapacity.

Svätý je človek otvorený, preniknutý Bohom. Svätý je človek otvorený Bohu, preniknutý Bohom. Svätý je ten, kto nezameriava pozornosť na seba, ale vedie nás k tomu, aby sme videli a rozpoznali Boha.

Účelom procesov beatifikácie a kanonizácie je skúmať práve toto podľa noriem zákona. Pokiaľ ide o Jána Pavla II., oba procesy sa vykonávali prísne podľa záväzných pravidiel. Teraz sa nám teda predstavuje ako otec, ktorý nám ukazuje Božie milosrdenstvo a dobrotu.

Ťažšie je správne definovať pojem veľký. Počas takmer dvoch tisíc rokov dejín pápežstva bol prívlastok Veľký priznaný iba dvom pápežom: Levovi I. (440 - 461) a Gregorovi I. (590 - 604).

Výraz veľký nesie u oboch politickú stopu, ale v tom zmysle, že vďaka politickému úspechu sa odhaľuje niečo z tajomstva samotného Boha. Lev Veľký pri rozhovore presvedčil hlavu Hunov Attilu, aby ušetril Rím, mesto apoštolov Petra a Pavla. Bez zbraní a bez vojenskej alebo politickej moci sa mu silou jeho viery podarilo prinútiť hrozného tyrana, aby zachoval Rím. V boji ducha proti moci bol duch silnejší.

Gregor I. nedosiahol rovnako nápadný úspech, ale aj tak sa mu podarilo niekoľkokrát zachrániť Rím pred Longobardmi; aj on to dosiahol tým, že postavil ducha proti moci, dosiahol víťazstvo ducha.

Keď porovnáme príbeh týchto dvoch s príbehom Jána Pavla II., podobnosť je nepopierateľná. Ani Ján Pavol II. nemal vojenskú silu ani politickú moc. Vo februári 1945, keď sa hovorilo o budúcej podobe Európy a Nemecka, niekto poukázal na to, že je potrebné vziať do úvahy aj názor pápeža.

Stalin sa vtedy spýtal: ,Koľko divízií má pápež?̒ Samozrejme, že nemal žiadne. Moc viery sa však ukázala ako sila, ktorá na konci roka 1989 zvrátila systém sovietskej moci a umožnila nový začiatok.

Niet pochýb o tom, že pápežova viera bola dôležitým prvkom pri zlomení tejto moci. Aj tu dozaista môžeme vidieť veľkosť, ktorá sa prejavila v prípade Leva I. a Gregora I.

Otázka, či v tomto prípade bude titul Veľký prijatý alebo nie, musí zostať otvorená. Je pravda, že v Jánovi Pavlovi II. sa nám všetkým zviditeľnila Božia moc a dobrota. V čase, keď Cirkev znovu trpí pod náporom zla, je on pre nás znamením nádeje a útechy,“ dodal na záver svojho listu poľským biskupom emeritný pápež Benedikt XVI.