Ježiš je betlehemským chlebom

Prvý chrám na mieste, kde sa narodil Boží Syn Ježiš Kristus, postavili v rokoch 327 – 339.

Stavbu podporoval cisár Konštantín so svojou matkou Helenou.

Po tom, ako kostol vyhorel, začali onedlho s novou stavbou v roku 565.

Baziliku Narodenia Pána navštívia ročne milióny pútnikov z celého sveta.

Má veľké prvenstvo – je to najdlhšie neprestajne fungujúci kresťanský kostol.

Pápež František si ctí betlehemské Dieťa

Pápež František navštívil Svätú zem v máji 2014.

Na námestí pred Bazilikou Narodenia Pána v Betleheme celebroval svätú omšu 25. mája 2014.

Na veľkorozmernej maľbe, ktorá sa nachádzala v liturgickom priestore, boli zobrazení pápeži, ktorí si už pred ním prišli uctiť posvätné miesta súvisiace s Pánom Ježišom.

Bol to pápež Pavol VI., Ján Pavol II. a Benedikt XVI.

Pred blížiacimi sa vianočnými sviatkami si však pripomenieme homíliu, ktorú pápež František predniesol 24. decembra 2018 počas slávenia vigílie Narodenia Pána v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne.

Svätý Otec v nej zdôraznil, že betlehemským chlebom je Ježiš.

Vyberme sa do Betlehema

„Jozef s Máriou, svojou manželkou, sa vybral do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem. Dnes v noci vyberme sa aj my do Betlehema, aby sme tam objavili tajomstvo Vianoc,“ pozval pápež všetkých veriacich a pokračoval:

Betlehem - toto meno znamená „dom chleba“.

V tomto „dome“ má dnes Pán stretnutie s ľudstvom.

On vie, že pre život potrebujeme jedlo.

Ale vie aj to, že potraviny sveta nesýtia srdce.

V Písme sa dedičný hriech ľudstva spája práve s jedlom: „vzal z jeho ovocia a jedol“ - hovorí Kniha Genezis.

Vzal a jedol. Človek sa stal chamtivým a pažravým.

Mať, napĺňať sa vecami - to sa zdá pre mnohých zmyslom života.

Nenásytná hltavosť sa vinie ľudskými dejinami až k dnešným paradoxom, keď niekoľkí bohato hodujú, ale mnohí nemajú chlieb.

Prelom v kurze dejín

Betlehem je prelom, v ktorom sa mení kurz dejín.

Tam, v dome chleba, sa Boh rodí v jasliach, teda v kŕmidle.

Akoby nám vravel: hľa tu som pre vás, ako vaše jedlo.

Neberie, ale ponúka pokrm; nedáva niečo, ale seba samého.

V Betleheme objavujeme, že Boh nie je niekto, kto berie život, ale ten, kto život dáva.

Človeku, ktorý je od počiatku zvyknutý brať a jesť, Ježiš vraví: „Vezmite a jedzte. Toto je moje telo.“

Maličké telo betlehemského Dieťaťa dáva nový vzor života: nie hltať a hrabať, ale deliť sa a darovať.

Boh sa robí maličkým, aby bol naším jedlom.

Keď sa sýtime ním, chlebom života, môžeme sa znovu zrodiť v láske, rozťať špirály nenásytnosti a pažravosti.

Z „domu chleba“ Ježiš privádza človeka domov, aby sa stal príbuzným svojho Boha a bratom svojho blížneho.

Pred jasľami - teda kŕmidlom - môžeme pochopiť, že náš život nesýtia materiálne veci, ale láska: nie pažravosť, ale dobročinnosť; nie hojnosť na vystatovanie, ale jednoduchosť, ktorú si treba strážiť.

Pán vie, že každý deň potrebuje potravu.

Preto sa nám ponúkol každý deň svojho života - od kŕmidla v Betleheme až po večeradlo v Jeruzaleme.

A ešte aj dnes sa na oltári stáva chlebom, ktorý sa láme pre nás: klope na naše dvere, aby mohol vojsť a večerať s nami.

Na Vianoce na zemi prijímame Ježiša, nebeský chlieb. Je to jedlo, ktoré sa nikdy nepokazí - ale už teraz nám dáva zakúsiť večný život.

V Betleheme objavujeme, že Boží život prúdi v žilách ľudstva.

Ak tento život prijmeme, dejiny sa menia, počnúc od každého z nás.

Ježiš mení srdce.

Centrum života nie je viac moje ja, dychtivé a egoistické, ale Ježiš, ktorý sa rodí a žije pre lásku.

Dnes večer, keď sme pozvaní vybrať sa do Betlehema, do domu chleba, spýtajme sa:

Čo je pokrmom môjho života, bez ktorého nemôžem byť?

Je to Pán alebo niečo iné?

Potom, keď vstúpime do jaskyne a všimneme si v nežnej chudobe Dieťaťa novú vôňu života, vôňu jednoduchosti, spýtajme sa: Naozaj potrebujem veľa vecí?

Potrebujem komplikované recepty pre život?

Dokážem sa vzdať množstva nadbytočných príloh, aby som si vybral jednoduchší život?

V Betleheme, pri Ježišovi, vidíme ľudí, ktorí tam vykonali cestu - ako je Mária, Jozef a pastieri.

Ježiš je chlebom na cestu.

Nepáčia sa mu dlhé, lenivé, sedavé zažívania, ale volá nás, aby sme sa svižne zdvihli od stola a išli slúžiť ako chleby lámané pre druhých.

Pýtajme sa teda: Lámem na Vianoce svoj chlieb tomu, kto ho nemá?

Dávidovo mesto

Po Betleheme, dome chleba, zamyslime sa nad Betlehemom, Dávidovým mestom.

Dávid tam ešte ako chlapec pásol ovce. Boh si ho vybral, aby sa stal pastierom a vodcom jeho ľudu.

Na Vianoce v Dávidovom meste Ježiša vítajú práve pastieri.

Počas tej noci, ako hovorí evanjelium, sa ich zmocnil veľký strach, no anjel im povedal: „Nebojte sa.“

V evanjeliu sa často opakuje toto „nebojte sa“: zdá sa, akoby to bol refrén Boha, ktorý hľadá človeka.

Pretože človek od počiatku, pre hriech, má z Boha strach: „Bál som sa, a preto som sa skryl“ - hovorí Adam po hriechu.

Betlehem je liek na strach, pretože napriek ľudskému „nie“ Boh navždy vraví „áno“: navždy bude Boh s nami.

Aby jeho prítomnosť nevzbudzovala strach, robí sa krehkým dieťaťom.

Slová „Nebojte sa“ nie sú adresované svätým, ale pastierom, jednoduchým ľuďom, ktorí v tom čase určite nevynikali pôvabom ani zbožnosťou.

Narodil sa Dobrý pastier

Syn Dávidov prichádza na svet medzi pastiermi, aby nám povedal, že nikto nie je viac sám; že máme pastiera, ktorý víťazí nad našimi strachmi; máme pastiera, ktorý nás všetkých miluje - bez výnimky.

Betlehemskí pastieri nám hovoria aj o tom, ako ísť v ústrety Pánovi.

Bdejú v noci.

Nespia, ale robia to, čo Ježiš viackrát bude žiadať: „Bdejte.“

Zostávajú hore, bdelo očakávajú vo tme. 

A Boh ich ožiaril Pánovou slávou.

To platí aj pre nás.

Náš život môže byť očakávaním, ktoré sa aj v noci problémov zveruje Pánovi, túži po ňom a potom prijme jeho svetlo.

Alebo môže byť nárokovaním, pri ktorom sa rátajú len vlastné sily a vlastné prostriedky.

V tomto prípade však naše srdce zostane zatvorené pre Božie svetlo.

Pán má záľubu v tom, keď je očakávaný.

No nemožno ho čakať na pohovke, v spánku.

Veď aj pastieri sa hýbu.

Poponáhľali sa - hovorí Sväté písmo.

Nestoja na mieste ako ten, kto má pocit, že už došiel do cieľa, že nič nepotrebuje, ale idú, nechávajú stádo bez dozoru, riskujú pre Boha.

A potom čo uvideli Ježiša - aj keď nie sú odborníkmi na rozprávanie -, idú ho zvestovať.

Takže všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.

Gestá lásky

Bdelo očakávať, ísť, riskovať, vyrozprávať krásu - to sú gestá lásky.

Dobrý pastier, ktorý na Vianoce prichádza dať život ovciam, položí na Veľkú noc Petrovi - a prostredníctvom neho nám všetkým - konečnú otázku: „Miluješ ma?“

Od odpovede bude závisieť budúcnosť stáda.

Dnes v noci sme pozvaní aj my odpovedať: „Milujem ťa.“

Odpoveď každého z nás je podstatná pre celé stádo.

Poďme teda do Betlehema - tak povedali aj urobili pastieri.

Aj my, Pane, chceme prísť do Betlehema.

Cesta aj dnes stúpa nahor.

Treba prekonať kopec egoizmu a neskĺznuť do priepasti svetskosti a konzumizmu.

Chcem prísť do Betlehema, Pane, pretože práve tam na mňa čakáš.

A chcem si uvedomiť, že ty, vložený do jasieľ, do kŕmidla, si chlebom môjho života.

Potrebujem jemnú vôňu tvojej lásky, aby som sa aj ja stal chlebom lámaným pre svet.

Zober ma na svoje plecia, Dobrý pastier.

Keď ma budeš milovať, aj ja budem môcť milovať a vziať za ruku bratov.

Keď ti budem môcť povedať - Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem -, vtedy budú Vianoce.

Pripravila: -ART-, Zdroj: -TK KBS-