Kardinál Müller obhajuje deklaráciu o bratstve

V májovom čísle medzinárodného katolíckeho časopisu Communio označuje bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery abúzabíjsku deklaráciu za senzačnú.
V stati nazvanej Abúzabíjsky dokument. Pomôcka na jeho katolícke čítanie nemecký kardinál vymedzuje, že hoci pre katolíka tento text nie je úkonom magistéria, na druhej strane nejde ani o súkromnú pápežovu mienku.

Od veriacich oboch náboženstiev sa, naopak, požaduje súhlas, ktorý ich zaväzuje vo svedomí. Pápež a vrchný imám káhirskej univerzity sa v texte hlásia k záveru, ktorý vyvodil už Benedikt XVI. v svojej prednáške v Regensburgu (2006), totiž že násilie a nátlak sú s náboženstvom nezlučiteľné. „Konanie, ktoré by bolo v rozpore s rozumom, protirečí Božej prirodzenosti.“

V dokumente sa nestretneme s relativizmom ani pokusom o tvorbu jednotného náboženstva, pokračuje kardinál Müller.

„Ako pápež, tak aj vrchný imám sa vo vyhlásení zriekli vlastného a obsahovo si protirečiaceho vyznania viery,“ tvrdí v eseji, v ktorej opakovane cituje z Koránu a rozhodne sa bráni „obvineniam nemalého množstva kresťanov vrátane biskupov a vzdelaných teológov, podľa ktorých je abúzabíjsky dokument popretím Krista a odpadom od katolíckej viery.“ Táto „téza môže na jednotu Cirkvi zapôsobiť ako rozbuška,“ varuje kuriálny kardinál.

V texte sa skutočne nezmieňuje Božia Trojica a vtelenie Boha v Ježišovi, čo sú základné pravdy viery, no vyhlásenie, naopak, opisuje „rozdielnosť náboženstva ako výraz múdrosti božskej vôle“.

Medzináboženské deklarácie prechádzajú mnohými rukami, upozorňuje kardinál Müller, a „sotva tak môžu siahnuť k vyváženej hermeneutike a terminológii“. Preto by bolo lepšie vykladať ich „skôr na základe dobrých úmyslov ich autorov, než od nich vyžadovať vedeckú presnosť“.

„Bolo zjavným zámerom formulovať pozitívne a s poukazom na Božiu autoritu to, čo sa bežne formuluje negatívne,“ myslí si niekdajší profesor dogmatiky na mníchovskej univerzite.

Je potrebné vychádzať z toho, že tak František, ako aj Al-Tajíb nehlásajú „teórie o náboženskom pluralizme, ktoré sa priečia krédu každého z nich.

Vnútorným dôvodom kresťansko-islamského dialógu, napriek všetkým neprekonateľným rozporom, je vyznanie jediného Boha, o ktoré obe strany opierajú svoju predstavu o ľudskej dôstojnosti a ľudských právach. Týmto široko presahujú odôvodnenie všeobecného bratstva v humanistickej vízii,“ podotýka kardinál Müller a uzatvára: „V tomto zmysle môžu obaja autori spoločný text uviesť formuláciou ,V mene Boha’.“