Katechizmus Katolíckej cirkvi oslavuje tridsať rokov

V roku 1986 Ján Pavol II. poveril jeho prípravou komisiu dvanástich kardinálov a biskupov. Predsedal jej kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery.

Vtedajší pápež tak urobil po mimoriadnej synode biskupov, ktorú zvolal v roku 1985 pri príležitosti 20. výročia ukončenia koncilu. 

Žiadali ho biskupi

V záverečnej správe synody sa uvádza: „Mnohí biskupi vyjadrili želanie, aby bol zostavený katechizmus alebo kompendium celého katolíckeho učenia o viere i morálke, aby sa stal takmer referenčným bodom pre katechizmy alebo kompendiá pripravované v rôznych regiónoch. Musí to byť zdravé učenie prispôsobené súčasnému životu kresťanov.“

Za túto žiadosť hlasovalo 146 zo 155 prítomných biskupov.

Po Tridentskom koncile Rímsky katechizmus spojil do uceleného a organického textu prezentáciu katolíckej náuky. Rovnako to biskupi pociťovali aj po Druhom vatikánskom koncile. S tým, aby zohľadňoval situáciu kresťanov a Cirkvi vo svete.

Usilovali sa vytvoriť text, ktorý by bol platný pre celú Cirkev. Teda taký, ktorý by vyjadroval to, čo je spoločné pre vieru kresťanov, aby slúžil jednote ich univerzálneho spoločenstva, presahujúc rozdiely a konkrétne situácie.

Mnoho pochybností

Nemálo ľudí bolo presvedčených, že to nie je správna cesta. Domnievali sa, že univerzálny katechizmus namiesto toho, aby napomáhal potrebnej inkulturácii, by ju brzdil a blokoval formulovanie katechizmov miestnych cirkví.

Kritikom sa nový dokument nejavil ako príležitosť na jednotu, ale ako hrozba proti vitalite a pluralizmu, ako pokus spútať formuláciami alebo dokonca zablokovať odvážne perspektívne myslenie, ako prostriedok kontroly a disciplíny.

Komisia a redakčný výbor sa nedali odradiť. Zvolili si schému, ktorú už dodržiaval Rímsky katechizmus.

Najprv sa zaoberajú Bohom a tajomstvami viery, ktoré sa vyznávajú vo Vyznaní viery a slávia vo sviatostiach. Potom predstavujú, ako viera pôsobí v láske a ako sa prejavuje v kresťanskom živote (prikázania vo svetle blahoslavenstiev).

Nakoniec hovoria o kresťanskej modlitbe v stopách modlitby Otčenáš. Text je teda rozdelený na štyri časti, ktoré sú navzájom prepojené: kresťanské tajomstvo je predmetom viery (prvá časť); slávi sa a odovzdáva v liturgických úkonoch (druhá časť); je prítomné, aby osvietilo a podporilo Božie deti v ich konaní (tretia časť); je základom našej modlitby, ktorej privilegovaným vyjadrením je Otčenáš, a je predmetom našich prosieb, chvál a príhovorov (štvrtá časť).

Prevažujú citáty z Písma

Originál vydaný vo francúzštine zaslali v roku 1989 na konzultáciu všetkým biskupom, rímskym kongregáciám, teologickým fakultám a odborníkom na svete.

Zhromaždilo sa približne 24-tisíc príspevkov, najmä k tretej časti. Výsledný text sa tak stal predmetom rozsiahlej spolupráce biskupov z celého sveta. 

Stojí za to, hoci len letmo, nahliadnuť do zoznamu odkazov, kde prevažujú nespočetné citáty zo Svätého písma (4 278). Po nich nasledujú citáty z koncilov, najmä z Druhého vatikánskeho koncilu (810).

Rovnako pápežské dokumenty, kánonické právo, západná a východná liturgia, cirkevné spisy, otcovia a svätí všetkých vekov až po svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša.

Obrovský úspech

V roku 1992 bol nový katechizmus hotový. Pápež Ján Pavol II. ho schválil v júni, ale so slávnostným vyhlásením počkal až do 11. októbra, na tridsiate výročie začiatku Druhého vatikánskeho koncilu.

Nakoniec ho 7. decembra v Sixtínskej kaplnke predstavil a symbolicky odovzdal rôznym zložkám cirkevného spoločenstva vrátane laikov, mužov a žien, hovoriacich rôznymi jazykmi a pochádzajúcich z rôznych kontinentov. 

Predtým, v novembri toho istého roku, vo Francúzsku predstavili prvé francúzske vydanie. Za tri týždne sa predalo viac ako 500 000 kusov.

O niekoľko mesiacov neskôr malo talianske vydanie nad všetky očakávania veľký úspech a rovnaký jav sa opakoval aj v mnohých ďalších vydaniach. 

Všeobecný záujem o toto dielo, a to nielen zo strany duchovenstva, bol hneď taký výrazný, že kritika nadobudla uhladenejšiu formu, hoci úplne nezanikla. Kardinál Ratzinger, ktorého nemožno považovať za autora diela, ale ktorý určite zohral rozhodujúcu úlohu pri jeho usporiadaní a realizácii, viackrát vyjadril prekvapenie a vďaku za takýto výsledok. 

O päť rokov neskôr, v roku 1997, vyšlo Editio typica v latinčine, ktoré zohľadnilo pripomienky z rôznych prekladových edícií (ktorých bolo v tom čase tridsať) a stalo sa oficiálnou príručkou pre ďalšie preklady a obnovené vydania. 

Pápeži a katechizmus

Ján Pavol II. a Benedikt XVI. sa v učení, prirodzene, odvolávali na katechizmus, pretože mali rozhodujúci podiel na jeho realizácii.

Aj pápež František bol od začiatku v kontinuite s ich smerovaním a plne si uvedomoval význam a užitočnosť katechizmu. Svedčí o tom encyklika Lumen fidei a bezprostredné vyjadrenia v prvých mesiacoch jeho pontifikátu, v ktorých sa odvolával na katechizmus a sociálnu náuku Cirkvi.

Františkove stredajšie katechézy totiž tiež otvorene či skryto citujú katechizmus alebo sa naň priamo odvolávajú - spomeňme napríklad prejavy o Eucharistii, sviatostiach či modlitbe, ale aj sociálne a etické témy, ako je univerzálne určenie dobier. Rovnaké odkazy možno nájsť aj v mnohých iných Františkových textoch a posolstvách, a to aj v citlivých témach, ako je primeranosť liečby.

To však neznamená, že by sme mali katechizmus považovať za nedotknuteľný a nemenný dokument, ktorý nemožno vylepšiť. Také niečo by bolo v rozpore s jeho výkladom katolíckej náuky, dynamickej v priebehu života v dejinách, a s magistériom, vedeným Duchom, ktoré vedie putujúci Boží ľud.

Otázky, ktoré sa tu objavujú častejšie (ako aj pri samotnej príprave katechizmu), sa týkajú tretej časti o kresťanskom živote a spoločenskej morálke vzhľadom na meniace sa historické situácie a dynamický vzťah medzi kresťanskou vierou a realitou.

Pohľad na trest smrti

Konkrétnym príkladom formulácie, ktorá prešla za posledných tridsať rokov zmenou, je prípustnosť trestu smrti. Pôvodný text katechizmu z roku 1992 pripúšťal jeho oprávnenosť (2266). Už Editio typica pod vplyvom encykliky Evangelium vitae (vydanej Jánom Pavlom II. v roku 1995) zmenilo túto formuláciu a vyhlásilo, že „v súčasnosti sú prípady absolútnej nevyhnutnosti odstránenia vinníka ,veľmi zriedkavé, ak vôbecʹ“(2267). Ján Pavol II. potom vyjadril svoj súhlas s úplným zrušením trestu smrti vo svojom vianočnom posolstve v roku 1998 a počas následnej cesty do USA. 

Benedikt XVI. sa podobne vyjadril aj vo svojej posynodálnej exhortácii Africae munus (2011). Napokon v roku 2017 v prejave pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia vydania katechizmu pápež František výslovne vyzval na revíziu pasáže o treste smrti, aby lepšie odrážala vývoj učenia Cirkvi v posledných rokoch.

Nové znenie otvorene vyhlasuje: „Cirkev, vedená svetlom evanjelia, učí, že ,trest smrti nie je prípustný, pretože je v rozpore s nedotknuteľnou dôstojnosťou ľudskej osoby‘, a sama sa zasadzuje za jeho celosvetové zrušenie.“

Podobne nové formulácie naznačujú v budúcnosti aj ďalšie tematické okruhy. Napríklad o ekológii zavedením kategórie ekologického hriechu namierenému proti spoločnému domovu. Omnoho problematickejšími sú žiadosti o revíziu katechizmu v súvislosti so sexuálnou morálkou. Najmä v kontexte šíriacich sa prípadov sexuálneho zneužívania v spoločnosti a Cirkvi.