Kňazi musia hovoriť o eutanázii jasne

„Kňaz musí človeku, ktorý sa rozhodol pre asistovanú samovraždu alebo eutanáziu, jasne povedať, že sa dopúšťa ťažkého hriechu, pretože týmto skutkom narúša vrodenú hodnotu ľudského života.

Kňaz sa nesmie na takejto samovražde alebo eutanázii zúčastniť, pretože keby tak urobil, naznačil by, že s niečím takým nemá problémy, alebo dokonca že pre náuku Cirkvi sú za určitých okolností tieto úkony prípustné,“ zdôrazňuje utrechtský arcibiskup a poukazuje, že v oboch prípadoch takéhoto ukončenia života nesú lekár aj pacient rovnakú zodpovednosť.

Pripúšťa síce, že asistovaná samovražda môže byť pre lekára menej psychicky náročná ako eutanázia, „avšak keďže poskytuje formálnu spoluprácu k ukončeniu života, zdieľa pacientov úmysel, čo je možné samo osebe hodnotiť ako vnútorne zlý úkon. Neexistuje teda podstatný mravný rozdiel medzi týmito dvoma spôsobmi takzvanej milosrdnej smrti,“ podčiarkuje kardinál Eijk.

Utrechtský arcibiskup sa v rozhovore pre taliansku agentúru vyjadruje tiež k otázke cirkevného pohrebu človeka, ktorý si zvolil eutanáziu alebo asistovanú samovraždu.

„Tu,“ ako vysvetľuje, „je potrebné rozlišovať dva prípady. Úplne neprípustný je kresťanský pohreb a predchádzajúca sviatosť pomazania chorých u pacienta, ktorý vedome plánuje samovraždu a pripravuje sa na ňu.

Sviatosti totiž možno prijať, ak je človek dobre disponovaný, čo nie je prípad niekoho, kto sa stavia do rozporu s poriadkom stvorenia. Príjemca sviatostí vkladá svoj život do Božích rúk, zatiaľ čo človek ukončujúci svoj život ho chce uchopiť do vlastných rúk.

Navyše by sa kňaz, ktorý by udelil sviatosti pri plánovanej eutanázii a dohodol by s jej protagonistom cirkevný pohreb, dopustil verejného pohoršenia. Poľahčujúcou okolnosťou v týchto prípadoch,“ dopĺňa kardinál Eijk, „je naopak depresia či iná psychiatrická choroba, keď je vnútorná sloboda človeka zmenšená natoľko, že sa spáchanie samovraždy nepovažuje za smrteľný hriech.

Kňaz má teda veľmi obozretne zvážiť, či skutočne ide o takúto situáciu zníženej pripočítateľnosti, a môže sa potom kresťansky rozlúčiť so zosnulým.“

Asistovaná samovražda a eutanázia sú dnes, žiaľ, kľúčovou témou, pretože stále viac štátov sa ich snaží začleniť do svojho právneho systému. Utrechtský arcibiskup preto vyzýva Cirkev, aby hlásala poriadok stvorenia zahrňujúci prirodzený mravný zákon.

Pozitívnou odpoveďou je tu paliatívna starostlivosť, ktorú Cirkev opakovane odporúča. „Okrem toho,“ súdi kardinál Eijk, „je nutné na úrovni farností zakročiť proti samote, ktorá dnes človeku hrozí v našej individualistickej sekulárnej spoločnosti.

Ak totiž človek žije osamotene a bez starostlivosti druhých, oveľa horšie znáša utrpenie. Cirkev tiež hlása kresťanskú spiritualitu žitej viery, v ktorej sa človek môže spojiť vo svojom utrpení s Kristom a niesť ho spolu s ním, čím nikdy nie je sám,“ uzatvára arcibiskup holandského Utrechtu.