Krst je neplatný, ak sa zmenia jeho slová

Kongregácia uviedla, že takýto krst je neplatný, a zároveň vyhlásila, že v prípade takto pozmenenej formulácie treba krst vykonať znova a správne. Svätý Otec František prijal toto rozhodnutie 8. júna a nariadil ho zverejniť.

Pod dokumentom, ktorý je datovaný na sviatok Narodenia sv. Jána Krstiteľa (24. júna), je podpis prefekta kongregácie, kardinála Luisa Ladariu, SJ, a sekretára kongregácie, arcibiskupa Giacoma Morandiho.

Menia sa slová
Dvojstranová dogmatická nóta v úvode uvádza, že v poslednom období celebranti v krstných bohoslužbách menia slová, ktorými sa táto sviatosť udeľuje.

Dodajme, že problém sa vyskytuje predovšetkým pri rímskokatolíckom obrade, kde Cirkev používa sloveso krstiť v prvej osobe jednotného čísla v činnom rode a celebrant oslovuje krstenca menom: „N., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“; zatiaľ čo formulácia gréckokatolíckeho obradu používa trpný rod a celebrant hovorí o krstencovi, ktorého oslovuje menom: „Boží služobník N. je krstený v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Z vieroučného hľadiska je preto nesprávne, keď celebrant vo sviatostnom úkone mení jednotné číslo slovesa krstiť na množné a svojvoľne rozširuje podmet krstnej formuly slovami „krstíme menom alebo spolu s oteckom, mamičkou, krstnými rodičmi, starými rodičmi, príbuznými, priateľmi a zhromaždením veriacich“.

„Zdá sa, že svojvoľné modifikovanie sviatostnej formulácie“ - čítame vo vieroučnej nóte - „chce zvýrazniť komunitný charakter krstu, aby vyjadrilo účasť rodiny a prítomných, a vyhýbalo sa ponímaniu, ktoré koncentruje pozornosť na sviatostnú moc kňaza na úkor rodičov a spoločenstva veriacich, hoci ich úlohu krstné obrady rímskeho obradu na patričných miestach výslovne zahŕňajú.“

Ukazuje sa teda, že sa pod diskutabilnými motiváciami pastoračného rázu vynára starodávne pokušenia nahrádzať formuláciu, ktorá je odovzdaná Tradíciou, inými textami, považovanými za vhodnejšie.

Modifikácie nie sú na mieste
Už Romano Guardini pripomenul v minulom storočí, že v individuálnej modlitbe sa veriaci môže držať podnetov svojho srdca, ale v liturgických úkonoch sa „musí otvoriť na iný podnet, mocnejšieho a hlbšieho pôvodu, prichádzajúci zo srdca Cirkvi, bijúceho počas storočí. Tu neobstojí to, čo sa mi individuálne páči, alebo sa mi zdá momentálne žiaduce“ (Romano Guardini: Vorschule des Betens, Einsiedeln/Zürich, 1948, s. 258).

Vieroučná nóta potom - počnúc odkazom na sv. Tomáša Akvinského (Summa theologiae, III, q. 67, a. 6, c.) - podrobnejšie vysvetľuje, prečo spomínaná modifikácie nie je na mieste.

Nóta zdôrazňuje, že keď „vysluhovateľ hovorí ,ja ťa krstím´, nehovorí ako funkcionár, ktorý plní zverenú úlohu, ale koná služobne - ako znamenie prítomnosti Krista, ktorý koná vo svojom tele, udeľuje svoju milosť a robí z onoho konkrétneho liturgického zhromaždenia ,skutočnú povahu pravej Cirkvi´ (SC, 2), pretože ,liturgické úkony nie sú súkromné úkony, ale slávnostné prejavy Cirkvi.

Meniť sviatostnú formuláciu preto tiež znamená nechápať samotnú povahu cirkevnej služby, ktorá je vždy službou Bohu a jeho ľudu a nie výkonom moci, ktorá manipuluje tým, čo bolo zverené Cirkvi úkonom, ktorý patrí Tradícii.“