Náboženská sloboda je základom všetkých slobôd

Dokument sumarizuje štvorročnú prácu skupiny teológov, ktorí predstavujú problematiku chápania náboženskej slobody v Katolíckej cirkvi a prelom, ktorý nastúpil s koncilovou deklaráciou Dignitatis humanae. Táto deklarácia hovorí o štyroch dôvodoch, ukazujúcich náboženskú slobodu ako právo zakotvené v dôstojnosti ľudskej osoby.

Náboženská sloboda ako základ ďalších slobôd
Učenie koncilovej deklarácie rozvinulo magistérium posledných troch pápežov. Ján Pavol II. ukazuje, že náboženská sloboda nie je jednou zo slobôd medzi inými. Považuje ju za základ všetkých ďalších slobôd, ako neodňateľný nárok kladený dôstojnosťou každého človeka.

Benedikt XVI. v posolstve k Medzinárodnému dňu mieru v roku 2011 túto ideu náboženskej slobody ďalej upresňuje, keď ukazuje, že nejde o právo vyhradené iba veriacim, ale o právo všetkých, ktoré je syntézou a vyvrcholením ďalších základných práv.

Pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium zdôrazňuje, že náboženská sloboda nie je nástrojom na zachovanie určitej „subkultúry“, ako to našepkávajú niektoré sekulárne teórie, ale základnou zárukou každej ďalšej slobody, obranou proti totalitarizmom a rozhodujúcim prínosom pre ľudské bratstvo.

Problematickosť morálnej neutrality štátu
V nadväznosti na učenie posledných pápežov dokument poukazuje na antropologické základy náboženskej slobody, jej individuálny, ale aj spoločenský rozmer.

Osobitná kapitola sa venuje vzťahu štátu k náboženskej slobode. Všíma si najmä liberálnu redukciu náboženskej slobody tam, kde sa koncept rovnosti občanov pred zákonom preniesol do oblasti etiky a kultúry.

„Na základe rozšírenia tohto pojmu už iba číra možnosť, že by odlišné morálne alebo iné hodnotenie kultúrnych praktík mohlo byť nadradenejšie ostatným alebo prispievať k všeobecnému dobru vo väčšej miere ako iné, stala takmer kontroverznou politickou otázkou,“ čítame v dokumente.

Podľa tejto idey neutrality sa má celá oblasť ľudskej morálky a sociálneho poznania demokratizovať (č. 62).

„Táto rovnostárska a antihodnotiaca ideológia má za následok kultúrnu vyprázdnenosť a nemôže nevyvolávať obavy,“ konštatuje vatikánsky dokument. Ak totiž štát pristúpi na túto „morálnu neutralitu“ a následne začne kontrolovať oblasť všetkých ľudských úsudkov, začína nadobúdať povahu autoritárskeho štátu po etickej stránke.

Kresťanské mučeníctvo ako dosvedčenie náboženskej slobody
Dokument poukazuje tiež na pozitívny vplyv náboženskej slobody na pokojné spolunažívanie. Nechýba v ňom ani zmienka o kresťanskom mučeníctve, označenom za „zvrchované nenásilné svedectvo vernosti svojej viere“, v situácii, keď sa stala predmetom nenávisti, zastrašovania a prenasledovania.

Mučeníci „zrušili ducha pomsty a násilia silou odpustenia, lásky a bratstva. A týmto spôsobom všetkým ukázali zrejmú veľkosť náboženskej slobody ako zárodku kultúry slobody a spravodlivosti.“

Kresťanské mučeníctvo ukazuje svetu, čo sa deje, keď je náboženská sloboda ohrozovaná a zabíjaná: „Mučeníctvo je svedectvom viery, ktorá zostáva verná sebe samej a zároveň až do konca odmieta pomstu a vraždu,“ vysvetľuje dokument a upresňuje, že takéto mučeníctvo nemá vôbec nič spoločné sa samovrahmi vraždiacimi v Božom mene.

Medzinárodná teologická komisia má v Cirkvi poradný status. Jej dokument teda nie je súčasťou magistéria, hoci bol potvrdený jej predsedom, ktorým je z úradu prefekt Kongregácie pre náuku viery, a jeho vydanie schválil pápež František.