Nestačí dávať chlieb, ktorý nasýti žalúdok, treba nasýtiť ľudské srdcia

Pápež na stretnutí s chudobnými: viera hovorí jazykom lásky
Svätý Otec pripomenul, že viera, ktorú vyznávame, nie je uzavretá do kultu vzdialeného od skutočného života a nemôže sa stať len oázou vnútorného pokoja a spokojnosti. Viera sa prejavuje tým, že riskuje a vychádza v ústrety trpiacim a núdznym.

František poukázal na to, že príkladom používania jazyka lásky je svätá Alžbeta, ku ktorej má maďarský ľud veľkú úctu a náklonnosť. Darovala nielen svoj majetok, ale obetovala celý svoj život v službe najmenším, malomocným a chudobným do takej miery, že sa o nich osobne starala a nosila ich na rukách. 

„Robiť charitu znamená mať odvahu pozrieť sa do očí. Odvrátením pohľadu nemôžete druhému pomôcť. Konanie dobročinnosti si vyžaduje odvahu dotknúť sa. Nemôžete hodiť almužnu na diaľku, bez dotyku. A tak dotykom a pohľadom začínate cestu, cestu s tým človekom v núdzi, vďaka ktorej si uvedomíte ako veľmi potrebujete Pánov pohľad a ruku.“

Svedectvo ukrajinského utečenca

Pápež František vo svojom príhovore spomenul svedectvá, ktoré si predtým vypočul od tých, ktorí sa podieľajú na službe milosrdenstva. Tieto svedectvá ukázali, že Pán nerieši naše problémy zhora, ale približuje sa, zahŕňa nás svojou nežnosťou, vzbudzuje súcit našich bratov a sestier, ktorí nám podávajú pomocnú ruku a nie sú ľahostajní.

Svätý Otec spomenul svedectvo Olega, utečenca z Ukrajiny, ktorý vyjadril túžbu žiť ďaleko od hrôz vojny, a tak sa jeho „cesta do budúcnosti“ začala „cestou do pamäti“.

„Oleg si spomenul na vrelé prijatie, ktorého sa mu dostalo v Maďarsku pred rokmi, keď prišiel pracovať ako kuchár. Spomienka na tento zážitok ho povzbudila, aby spolu s rodinou opustil krajinu a prišiel do Budapešti, kde sa stretol so štedrou pohostinnosťou. Spomienka na lásku, ktorú zažil, v ňom zapaľuje nádej a povzbudzuje ho, aby sa vydal na nové životné cesty. Aj uprostred bolesti a utrpenia človek nachádza odvahu ísť vpred, ak len dostal tento balzam lásky: je to sila, ktorá pomáha veriť, že nie je všetko stratené a že je možná iná budúcnosť“.

Pomoc s nájdením dôstojnosti

V príhovore sa pápež zameral aj na pokušenie ľahostajnosti a zdôraznil silu lásky, keď povedal:

„Láska, ktorú nám Ježiš dáva a ktorú nám prikazuje žiť, prispieva k tomu, aby sme zo spoločnosti, z našich miest a z miest, kde žijeme, vykorenili zlo ľahostajnosti a sebectva. Zároveň vzbudzuje nádej na nové ľudstvo, spravodlivejšie a bratskejšie, v ktorom sa každý môže cítiť ako doma.“

Svätý Otec poukázal na to, že dnes všade na svete zostáva mnoho ľudí smutných bez domova, veľa je ľudí postihnutých rôznymi telesnými a duševnými chorobami, ktorí sú kvôli slabosti alebo starobe odkázaní sami na seba. Pápež František poukázal na svedectvo Zoltána a jeho manželky Anny. Poďakoval manželom za to, že prijali inšpiráciu Ducha Svätého, ktorá ich viedla k vytvoreniu centra prijímajúceho bezdomovcov s odvahou a veľkorysosťou.

„Oslovilo ma, že okrem materiálnych potrieb venujete pozornosť zranenej histórii a dôstojnosti týchto ľudí, staráte sa o nápravu ich osamelosti, ich boja cítiť sa milovaní a prijatí vo svete. Ako povedala Anna, je to Ježiš, živé Slovo, ktorý uzdravuje ich srdcia a vzťahy, pretože človek sa obnovuje zvnútra. To znamená, že človek sa znovuzrodí, keď zažije, že je milovaný a požehnaný v Božích očiach. To platí pre celú Cirkev: nestačí dávať chlieb, ktorý nasýti žalúdok, treba nasýtiť ľudské srdcia,“ zdôraznil v príhovore pápež František a dodal:

„Charita nie je len o materiálnej a sociálnej pomoci, ale stará sa o celého človeka a snaží sa ho postaviť na nohy Ježišovou láskou: láskou, ktorá pomáha ľuďom znovu získať ich krásu a dôstojnosť.“

V závere Svätý Otec opäť povzbudil zhromaždených, aby nasledovali príklad svätej Alžbety a hovorili jazykom lásky:

„Keď budeme niesť chlieb hladným, Pán dá rozkvitnúť radosti a naplní náš život vôňou lásky.“