Pápež mení zákony Vatikánu o zneužívaní

Sú to zákony, normy a ukazovatele veľmi špecifického rázu, predovšetkým pokiaľ ide o ich adresátov. Týkajú sa totiž iba Vatikánskeho štátu, kde pôsobí veľké množstvo kňazov a rehoľníkov, kde však žije veľmi málo detí.

Hoci boli vytvorené a spísané pre jedinečnú inštitúciu na svete, v ktorej je najvyššia náboženská autorita zároveň aj vládcom a zákonodarcom, obsahujú tieto tri dokumenty exemplárne ukazovatele, riadiace sa najrozvinutejšími medzinárodnými parametrami.

Zraniteľné osoby
V motu proprio, ktoré je jediným z troch spomínaných textov, u ktorého bol nevyhnutný pápežský podpis, František formuluje okrem iného želanie, aby „vo všetkých dozrelo vedomie povinnosti upozorňovať kompetentné orgány na prípady zneužitia a spolupracovať s nimi na ich prevencii a potláčaní“.

Skutočnosť, že sa pápež rozhodol osobne podpísať tiež zákon č. 297 a smernice, hoci ide o texty, ku ktorých vyhláseniu by stačila promulgácia zo strany Komisie pre Vatikánsky štát a vikára Vatikánskeho štátu, naznačuje, aký význam sa týmto normám prikladá.

Nový zákon pre Vatikánsky štát v prvom článku spresňuje a rozširuje kategóriu zraniteľných dospelých, ktorá je postavená na roveň maloletých: „Zraniteľná je každá osoba v stave choroby, fyzickej či psychickej nedostatočnosti alebo zbavenia osobnej slobody, ktorá skutočne obmedzuje schopnosť rozumieť alebo chcieť, alebo odporovať príkoriam, vrátane náhodných situácií.“

Veľa významných noviniek
Prvá sa týka toho, že všetky trestné činy spojené so zneužívaním maloletých, a to nielen sexuálnej povahy, ale tiež napríklad zlé zaobchádzanie, budú uznané aj pokiaľ nedôjde k trestnému oznámeniu zo strany poškodeného.

Druhou novinkou je zavedenie dvadsaťročnej premlčacej lehoty, ktorá v prípade poškodenia maloletého plynie počnúc dovŕšením osemnástich rokov veku. Treba pripomenúť, že nehovoríme o normách kánonického práva, ale o trestnom zákonníku Mestského štátu Vatikán.

Ďalšia významná novinka sa týka povinnosti podať trestné oznámenie a sankcie pre toho, kto neupozorní vatikánske súdne orgány na prípady zneužitia, o ktorých sa dozvedel, s výnimkou spovedného tajomstva.

Znamená to, že všetci, ktorí vo Vatikáne, v rímskej kúrii alebo na apoštolských nunciatúrach zastávajú verejnú funkciu (viac ako 90 percent ľudí pracujúcich vo Vatikáne alebo pre Svätú stolicu), budú sankcionovaní, ak zabudnú podať trestné oznámenie.

Ďalšou novinkou je zriadenie zvláštnej služby pre sprevádzanie obetí zneužívania v rámci Vatikánskeho riaditeľstva pre zdravotníctvo a hygienu (FAS), ktorá bude koordinovaná kvalifikovaným odborníkom.

Obete teda budú mať možnosť obrátiť sa na niekoho so žiadosťou o pomoc, dostane sa im lekárska a psychologická asistencia a budú oboznámené so svojimi právami a spôsobom ich uplatnenia.

Nové predpisy sa týkajú aj výberu a prijímania personálu Správy Vatikánskeho štátu (governatorátu) a rímskej kúrie, kde sa bude požadovať potvrdenie o spôsobilosti kandidáta na kontakt s maloletými.

Posledným dokumentom sú pastoračné smernice pre vikariát Vatikánskeho štátu. Môžu sa na prvý pohľad javiť ako stručné v porovnaní s analogickými textami niektorých biskupských konferencií, je však potrebné pripomenúť, že vo Vatikáne sú iba dve farnosti a maloletých žijúcich vo Vatikáne je len niekoľko desiatok.

Smernice sa týkajú kňazov, diakonov a vychovávateľov Malého seminára sv. Pia X., kanonikov, farárov a kaplánov spomínaných dvoch farností, rehoľníkov a rehoľníčok sídliacich vo Vatikáne, rovnako ako tých, ktorí z akéhokoľvek titulu pôsobia v rámci cirkevnej komunity vatikánskeho vikariátu.

Smernice napríklad uvádzajú, že títo ľudia musia byť „vždy na dohľad ďalším, keď sú v prítomnosti maloletých“, že je prísne zakázané „nadväzovať zvláštny vzťah a preferovať jedného maloletého, urážlivo sa k maloletému vzťahovať alebo vystupovať nevhodne alebo vyvolávať sexuálne alúzie, požadovať od maloletého zachovanie tajomstva, fotografovať alebo filmovať maloletého bez písomného súhlasu rodičov“ a mnohé ďalšie.

Po zverejnených dokumentoch bude nasledovať vydanie príručky prevencie zneužívania vypracovanej Kongregáciou pre náuku viery, ako bolo oznámené v závere februárového samitu, a vytvorenie mechanizmov na pomoc diecézam, v ktorých sa nedostáva kvalifikovaného personálu k riešeniu týchto prípadov.

Postoj pápeža Františka je teda jasný a jednoznačný: „Ochrana maloletých a zraniteľných osôb je integrálnou súčasťou evanjeliového posolstva, ktoré je Cirkev a všetci jej členovia povolaní šíriť vo svete.“