Výsada bezmocných (z archívu KN 11/2002)

Každý je pre Ježiša dôležitý
Svätý Otec nás vo svojom pôstnom posolstve vyzýva, aby sme „zadarmo dávali”, pretože sme „zadarmo dostali”. Povoláva nás, aby sme prijali každého človeka, bez ohľadu na vlastnosti alebo nedostatky, a aby sme prijímali zodpovednosť za chorých, tých, čo sú na okraji, za chudobných a zneužívaných.

Už 37 rokov mám výsadu žiť s postihnutými mužmi a ženami, ktorí poznajú bolesť z výsmechu, odvrhnutia a vylúčenia. Náš svet, plný stresu a konkurencie, ich nechce.

Mnohí ich považujú za bremeno, narušenie, za čosi menejcenné, bez skutočnej hodnoty. Nedávny prieskum vo Francúzsku ukázal, že 96 percent žien, ktoré vedeli, že dieťa v ich lone bude postihnuté, zvolilo potrat.

Chcel by som svedčiť o sile tých takzvaných bezmocných, o ich schopnosti otvárať srdce, pomáhať ľuďom stať sa skutočne ľudskými, privádzať do tajomstva evanjelia a stretnutia s Ježišom. Iste, nemôžeme ignorovať skutočnosť, že deti, ktoré sa rodia s vážnym postihnutím, sú z ľudského hľadiska na obtiaž.

Jedine evanjeliové posolstvo nám môže pomôcť vstúpiť do tajomstva ich života. Vieme, že každý človek je pre Ježiša jedinečný, vzácny. Ľudia s postihnutím sú pre neho zvlášť dôležití, pretože vo všetkých ich zjavných neschopnostiach sú otvorenejší láske.

Hoci nie sú súci rozvinúť svoje intelektuálne schopnosti, sú to ľudia srdca, túžiaci po vzťahoch. Počas týchto 37 rokov som sa stretol aj s dobrovoľníkmi, ktorí prišli do Archy alebo do spoločenstva Viera a Svetlo, aby mali účasť na životoch postihnutých.

V 1 500 spoločenstvách sa pravidelne stretávajú s nimi a ich rodičmi. Mnohí sa stali vernými a oddanými priateľmi hendikepovaných. Môžem dosvedčiť, že práve takéto priateľstvá so slabými ich priviedli k rastu v dospelosti a k celistvosti vo viere v Ježiša.

Bohatstvo človeka vo vzťahoch
Mnoho mladých dobrovoľníkov našich komunít prežíva skúsenosť premeny. Ježiš ich očakáva v chudobných a slabých. Odhaľujú čosi základné o ľudskom bytí a o nasledovaní Ježiša. Postupne odkrývajú svoje vlastné srdce, najhlbšie ja.

Ľudia s postihnutím majú tajomný spôsob, ako prelomiť hradby sŕdc. Prebúdzajú to, čo je v nás najhlbšie - túžbu po vzťahu. V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi sa zranený Žid, ponechaný na ulici kdesi medzi Jeruzalemom a Jerichom, tiež dotkol Samaritánovho srdca a prebudil ho.

Dnes chcú mnohí mladí odísť do chudobnejších krajín, aby prežívali osud s ľuďmi v slamoch, utečeneckých táboroch, v školách pre postihnuté deti. Táto skúsenosť premieňa ich život. Zisťujú, že pri učení zrozumiteľne milovať môžu vykonať čosi nádherné.

Tak ako boli predtým uzavretí, plní predsudkov a starali sa iba o svoju najbližšiu rodinu, skupinu, náboženstvo alebo kultúru, začínajú chápať, že bohatšie kultúry utláčajú chudobnejšie. Spoločná skúsenosť s trpiacimi im pomáha objaviť, čo znamená byť členom ľudskej rodiny.

Byť človekom a kresťanom znamená milovať. Veci a plány sú dôležité, ale vždy by mali byť nasmerované na ľudí. Židovský filozof Martin Buber hovorí, že keď spoločnosť príliš zdôrazňuje získavanie vecí, má sklon k strate zmyslu pre dôležitosť vzťahu.

A predsa, bohatstvom ľudských bytostí sú práve vzťahy, srdce. Cesta k vyriešeniu konfliktov a k spravodlivosti vedie jedine cez dialóg, vzťah a lásku.

Smäd po osobnom Ježišovi
Mladí dobrovoľníci prichádzajú do našich spoločenstiev, aby konali dobro pre chudobných, pritom však odhaľujú, že práve slabí a chudobní ich uzdravujú. Objavujú, že v chudobných a slabých čaká na nás Boh.

A potom zisťujú, že kresťanstvo nie je v prvom rade teológia, katechizmus, ale vzťah k osobe Ježiša. V našom rozbitom svete sa mnoho mladých cíti zmätene. Niektorí, keď odhalia chaos vo svete a v samom sebe, vo svojej vlastnej násilnosti, neusporiadanej sexualite, upadajú do zmätku.

Iní chcú robiť to, čo robia všetci ostatní. Snažia sa ignorovať chaos, nespochybňovať hodnoty spoločnosti a jednoducho chcú istotu, peniaze a úspech. Iní sú zase zneistení a hľadajú silné skupiny, ktoré im dajú istotu. Potrebujú pocit, že stoja na správnej strane.

Ďalší sa vydávajú na neistú cestu milosrdenstva. Chcú byť s poníženými nášho sveta. Odhaľujú však, že sami sú narušení. K rastu v láske potrebujú pomoc. Cez spoluutrpenie objavujú spoločenstvo a potrebu hlbokého, osobného vzťahu k Ježišovi.

Objavujú zmysel Eucharistie a umývania nôh. Objavujú Cirkev, spoločenstvo veriacich a začínajú volať po jednote medzi všetkými Ježišovými nasledovníkmi.
 
Archa a Viera a Svetlo sú školami vzťahov v našom svete zmätku a narušenosti, školami srdca. Vo chvíľach ťažkostí, keď sa dotýkame vlastnej násilnosti, sa učíme ako veľmi potrebujeme pomoc, aby sme zrozumiteľne milovali.

Potrebujeme podporu spoločenstva i dobré duchovné sprevádzanie, aby sme mohli rásť k väčšej celistvosti, dospelosti a k jednote s Ježišom.

(TEXT POSKYTLO SPOLOČENSTVO VIERA A SVETLO)